S otužovaním sa začína vždy v septembri, trénuje dvakrát do týždňa a občas aj v zimných mesiacoch sa domov vyberie len v župane. Na boso šoféruje zo Zlatých pieskov do Dúbravky. Ako hovorí, nie preto, že by bol exhibicionista, ale preto, že obliekanie po kúpaní v ľadovej vode je náročné. Skľavejú vám ruky a nedokážete si ani zapnúť gombíky na košeli či zaviazať šnúrky na topánkach.
Otužuje sa aj doma, kde má saunu. „Som tam trikrát do týždňa a v zime sa, samozrejme, chodím ochladzovať von bez ohľadu na to, či je nula alebo mínus 15. Prechádzam sa po záhrade s uterákom prehodeným cez plece. Samozrejme, do mojej záhrady nie je vidieť,“ hovorí s úsmevom P. Konštiak.
Zlaté piesky obsadili ľadové medvede Zdroj: Maňo Štrauch
Zahraničné vody, kde by sa chcel otužovať, vytypované nemá. Ako hovorí, nerobí mu problém zaplávať si kdekoľvek. Otužoval sa už napríklad v Srbsku počas poľovačky či v Izraeli, kde nebol okrem neho žiadny človek. Priznáva, že keď ho ľudia takto vidia, niekedy si poklepkávajú po čele, no neprekáža mu to a vždy, keď vychádza z ľadovej vody, považuje to za víťazstvo nad samým sebou. „Toto môžu robiť len blázni a aj hovorievam, že v Bratislave a po Slovensku existuje skupina crazy people. Ale my, čo sme crazy, vieme, prečo to robíme,“ dodáva.
Generálny riaditeľ telekomunikačnej spoločnosti SWAN Juraj Ondriš sa športovému otužovaniu začal venovať preto, že má rád neštandardné výzvy. Keď mu jednu adresoval jeho známy, neváhal ju prijať. Otužovať sa začal najskôr sám v bazéne, až neskôr sa pridal k ďalším. Stretávajú sa dvakrát do týždňa. Sem-tam v Dunaji, častejšie na Zlatých pieskoch.
„Keď je otvorená voda, plávame 300 až 500 metrov. Keď je teplota vody okolo desať stupňov, zvykneme tam byť 10 až 15 minút. Ak sa nedá plávať, lebo jazero je zamrznuté, urobíme si malý bazénik, doň vkráčame, postojíme tam šesť – sedem minút, bavíme sa a máme ohromnú zábavu,“ opisuje.
Ľudia majú zväčša z otužovania sa v ľadovej vode strach. Ako hovorí J. Ondriš, aj on má kamarátov, ktorí sa s ním už viackrát dohodli, že to vyskúšajú, no potom sa zľaknú a vycúvajú z toho. Jeho vlastná rodina sa však o neho nebojí. Dcéra si sama otužovanie, dokonca bez tréningu, vyskúšala.
„Sú ľudia, ktorí sa na to pozerajú s väčším rešpektom, ale myslím si, že všetci sme toho schopní. Pokiaľ človek nemá napríklad problémy so srdcom,“ hovorí J. Ondriš. Za príklad dáva kamaráta, ktorý má alergiu na chlad, či mladé 50-kilové zimomravé dievčatá, ktoré to tiež zvládajú.
Uznáva však, že pre skúsenejšieho otužilca je to iné ako pre začiatočníka. Nikomu neodporúča začať s týmto športom ako so šokovou terapiou. Na začiatku je to podľa neho iné už len v tom, že človek nevie, do čoho ide. Psychika zohráva svoje. Až tréningom postupne zistí, že sa ničoho nemusí báť, ale aj že je odolnejší voči zime.
Na druhej strane sú však ľudia, ktorí sa do toho neváhajú vrhnúť po hlave. Zväčša potom ľutujú. „Jeden známy sa s nami začal otužovať koncom novembra, keď mala voda okolo štyroch stupňov, dovtedy s tým nemal žiadnu skúsenosť. Trochu som bol aj na pochybách, či to zvládne, ale je to maratónec, tak som si povedal, že asi vie, do čoho ide. Nakoniec to prebiehalo tak, že vošiel do vody po pás a rýchlo odtiaľ vybehol. Naspäť ho dotlačil skúsenejší otužilec a ako neskôr priznal sám maratónec, keby to neurobil, do vody by sa už nevrátil,“ spomína J. Ondriš.
Juraj Ondriš Zdroj: archív Juraja Ondriša
Či ste začiatočník alebo skúsený, jednému sa nikdy nevyhnete. Keď vyjdete z vody, pár minút máte pocit, že je vonku príjemne teplo, no potom sa začnete z ničoho nič triasť. J. Ondrišovi sa to raz stalo v zaujímavej situácii. Po jednom otužovaní išiel do práce autom, pričom nešťastnou náhodou na ceste ťukol do iného auta.
Obaja vodiči odstavili na krajnici, aby skontrolovali škody. Keď J. Ondriš vystúpil z auta, celý sa triasol. „Pani sa na mňa prekvapene pozrela a hovorí mi: Veď sa nič také strašné nestalo. Prečo sa tak klepete? Vysvetlil som jej, že to mám z otužovania a nie z tej nehody,“ spomína so smiechom.
