Skupina otužilcov, do ktorej patrí šéf SWAN-u, si hovorí Ľadové ožradlo. „My to berieme trochu voľnejšie. Neprekáža nám, keď si dáme aj nejaký štamperlík po otužovaní, ak nie sme autami alebo máme odvoz,“ vysvetľuje. Rituál s krstom ako Ľadové medvede nemajú, nový člen akurát platí účet v podniku, kam sa chodia po otužovaní ohriať.
Na začiatku malo Ľadové ožradlo len zopár členov. Dnes ich je vyše dvadsať a okrem Bratislavy chodievajú aj na spoločné otužilecké akcie do iných miest Slovenska. J. Ondriš si z času na čas rád zapláva v chladných vodách aj sám. Či v Tatrách v Štrbskom plese alebo v Barcelone počas medzinárodného kongresu. Aj keď sa občas necháva vyhecovať, ako hovorí, otužovanie nerobí preto, aby lámal rekordy. Na to vraj majú v skupine iných, ktorí vydržia vo vode aj dva- či trikrát dlhšie ako on.
Podľa J. Ondriša netreba nič preháňať a dokazuje to vtipným príbehom svojho kamaráta. Ten sa išiel otužovať do jazera a keď z neho vyliezol, zistil, že jeho syn zapadol s autom. V plavkách tak ešte hodinu vytláčal auto a dôsledkom bolo, že potom ochorel. „To je príklad toho, že otužovanie sa netreba prepínať,“ smeje sa J. Ondriš.
Zlaté piesky obsadili ľadové medvede Zdroj: Maňo Štrauch
Aj sám si pritom na vlastnej koži vyskúšal, že pravidelný pobyt v ľadovej vode nemusí automaticky znamenať, že človek už nikdy neochorie. Zároveň však priznáva, že postupom času mu to veľmi zlepšilo imunitný systém. „Z tohto pohľadu to nie je len zábava, má to aj pozitívny prínos,“ hovorí.
Práve na lekárske odporúčanie začal s otužovaním jeden z majiteľov reklamnej agentúry Creo/Young & Rubicam Michal Ruttkay. Zhodou okolností sa tomu už dlhší čas venovali aj jeho kamaráti – Záhorácke ľadoborce, a tak sa jedného dňa rozhodol, že sa za nimi pôjde pozrieť.
„Keď už ste tam, je to ako davová psychóza, musíte do toho ísť. Táto šialená činnosť je veľmi motivačná, pretože človek prekonáva nejakú bariéru,“ opisuje M. Ruttkay, ktorý je v otužovaní sa zatiaľ nováčikom. Prvýkrát sa ponoril do ľadovej vody minulý rok v decembri.
Medzi otužovaním sa a zimným plávaním je rozdiel
Aj keď pri téme otužovania sa často hovorí o plávaní v ľadovej vode, je medzi tým rozdiel. Za otužovanie sa považuje už studená sprcha či ponáranie sa do chladnej vody v akomkoľvek ročnom období. Zimné plávanie sa robí na otvorenej vode, ktorá má nižšiu teplotu ako 12 °C. Zároveň platí, že človek by mal vo vode vydržať minimálne tri minúty. Plavci rozlišujú vodu na chladnú, studenú a ľadovú s teplotami pod 12, 8 alebo 4 °C. Tak ako pri otužovaní, aj pri zimnom plávaní si človek buduje hlavne imunitu, zlepšuje fyzickú, ale aj psychickú kondíciu. Napriek tomu nie je táto aktivita vhodná pre každého a je lepšie sa najskôr poradiť s lekárom, či ste na to vhodný typ.
Na začiatku každého nováčika skúsenejší poučujú, že si na otužovanie musí vziať čiapku a rukavice, inak ho do vody nepustia. Sami si pritom tieto pravidlá prispôsobujú. „Pamätám si, že prvýkrát som mal veľký batoh so všetkým, čo som mal mať, a ostatní prišli len s malou taštičkou, kde mali plavky. Na začiatku tam človek ide s celou výbavou, lebo nevie, čo sa stane. Ale ide tam odhodlaný, že do vody vojde,“ hovorí M. Ruttkay.
Na svoj prvý ponor do ľadovej vody si nespomína ako na niečo neznesiteľné. Samého ho prekvapilo, že aj keď sa vyzliekol do plaviek, nepociťoval obrovskú zimu. Jediné, čo cítil, bol adrenalín po plávaní z toho, že prekonal sám seba. No možno to tak vníma preto, že zima mu nikdy nerobila problémy. Sporo odetý vraj chodieva napríklad aj na lyžovačkách.
Michal Ruttkay Zdroj: archív Michala Ruttkaya
Už po krátkom čase majiteľ reklamnej agentúry otužovaniu sa prepadol natoľko, že teraz sa mu nevenuje len na domácej pôde, ale kdekoľvek, keď je príležitosť. Naposledy kvôli tomu vycestoval s priateľmi do Košíc. Baví ho na tom nielen prekonávanie vlastných bariér, ale celý rituál, ktorý otužovanie sprevádza – vysekávanie diery do ľadu, čistenie hladiny od nebezpečných ostrých krýh a nakoniec samotné „čvachtanie sa“ v chladnej vode.
„Človek kričí, smeje sa. Voda je ľadová a každý hovorí, aká ja príjemná. Niektorí nosia veľké meráky a stopujú čas, niektorí stopky nepotrebujú. Ja ich potrebujem, lebo keď idem do vody bez nich, mám pocit, že som tam už aspoň hodinu,“ hovorí M. Ruttkay.
Ako dlho vydrží v ľadovej vode, podľa neho závisí od jeho aktuálnej kondície. Osobný rekord má tesne pod 15 minútami. Otužovanie sa však podľa vlastných slov neberie ako prekonávanie rekordov. Snaží si tak skôr vybudovať späť plaveckú kondíciu, imunitu a je to pre neho vraj aj dobré prebudenie do nedele, keďže väčšinou sa chodievajú otužovať práve posledný deň v týždni.
Na jazere M. Ruttkaya nestretnete nikdy samého. Nepovažuje to totiž za bezpečné a bez kamarátov by ho to vraj ani nebavilo. Ako hovorí, vďaka otužovaniu si obnovil staré priateľské väzby a spoznáva mnoho nových ľudí. Aj keď sa nepoznajú, navzájom sa hecujú a vzniká pri tom príjemná atmosféra. Sám by však na túto aktivitu nikoho neprehováral.
„Toto musí asi vzniknúť spontánne, že to človek chce vyskúšať,“ dodáva. Väčšina jeho kamarátov či klientov sa totiž pri zmienke o zimnom otužovaní na neho pozerá ako na blázna. „Podobne, ako som sa ja kedysi pozeral na otužilcov,“ priznáva M. Ruttkay.
