Si mladá na pomery vrcholovej politiky. Bolo ťažké presadiť sa, získať si rešpekt a dôveru?
Bolo to ťažké. Mladý človek na Slovensku nie je v politike bežným javom. Je to škoda, lebo v krajine máme veľa mladých talentovaných ľudí, ktorí chcú pracovať pre štát a majú na to aj kvalitné vzdelanie a zručnosti.
Keď som začala pracovať pre prezidenta, nečakala som, koľko predsudkov v iných moje pôsobenie vyvolá. Príliš mladá. Príliš upravená. Príliš blond. Príliš žena. Na každom stretnutí som si musela získať dôveru druhej strany. Až po určitom čase nabrali pocit, že tam sedím, lebo na to mám, a nie kvôli výzoru.
Ďalší argument, ktorým sa mladých snažia odzbrojiť, je nedostatok skúseností. Je to sčasti pravda, ale mladý človek prináša do tímu vízie, iný pohľad na vec a otvorenú myseľ. Sme to práve my, naša generácia, ktorá bude najdlhšie žiť v pravidlách, ktoré sa teraz nastavia. Je veľmi dôležité, aby sme pri tých rozhodnutiach boli a nebáli sa k nim ozvať.
Si dcérou starostu Spišského Hrhova Vladimíra Ledeckého. Inšpiroval ťa?
Môj otec je pre mňa najväčšou inšpiráciou v živote. Od útleho detstva ho zaujímal môj názor a popritom som ho sledovala ako starostu, ktorý bral svoju prácu ako spôsob života.
Pamätám si, ako k nám prišiel Róm, ktorý bol najzručnejším murárom široko-ďaleko. Povedal, že sa chce zamestnať, bol na troch pracovných pohovoroch, kde ho preto, že je Róm, poslali preč.
Otec vedel, že je veľmi šikovný, a videl, ako sa naňho dívajú iní. Rozhodol sa preto založiť stavebnú obecnú firmu, kde tohto človeka zamestnal na vedúcej pozícii. Po pár mesiacoch mu konkurenčná firma dala ponuku a za lepšiu plácu ho stiahla k sebe. Práve toto sú príbehy, keď som videla, ako otec dokázal meniť ľuďom život.
Je rómska otázka najväčší problém, ktorý na Slovensku pozoruješ?
Nie. Podľa mňa najväčšou výzvou je zastaviť odlev tých najšikovnejších, najkvalitnejších ľudí do zahraničia. Prejavuje sa to najmä pri mladej generácii. V mnohých okresoch až 70 percent gymnazistov odchádza študovať do Česka. Väčšina sa nechce vrátiť späť.
My ich potrebujeme tu, doma, ak chceme riešiť akýkoľvek problém, ktorý máme alebo len budeme mať. Všetky kontrolky v krajine svietia, všetci vieme, že je to problém, ale akosi sa nič nedeje pre nápravu.
Vladimíra Ledecká, Kancelária prezidenta republiky SR Zdroj: Archív V. Ledeckej
Odlev mozgov môže byť aj problémom školstva. Je školstvo prezidentova priorita?
Jednou z prezidentových najvýraznejších priorít je vzdelávanie a školstvo, na ktoré stále poukazuje. Je vo funkcii štyri roky a za ten čas sa vymenili štyria ministri. Aj to dokazuje, ako vysoko si cenia školstvo vládni činitelia, keď tam nie je nikto dostatočne politicky silný, aby dokázal vydržať aspoň jedno štvorročné volebné obdobie.
To je tragédia slovenského školstva: slabý líder na jeho čele. Potrebujeme, aby sa školstvo stalo prioritou, aby sme pri každej politickej strane vedeli, akého má na edukáciu odborníka a koho v prípade výhry dosadí na tento post.
Ako sa prejavuje prezidentov záujem o školstvo?
Najvýraznejší popud k školstvu bol pred poslednými parlamentnými voľbami. Verejnosťou vtedy hýbala téma migračnej krízy. Prezident navštívil každý jeden región a stretol sa s mienkotvornými osobnosťami a snažil sa apelovať na to, že nie migračná kríza je najväčším problémom, ale stav školstva a zdravotníctva.
Jeho tlak mal zmysel, lebo práve školstvo a zdravotníctvo sa stali témou posledných týždňov parlamentnej volebnej kampane. Aj toto je dôvod, prečo bol práve Tomáš Drucker ministrom zdravotníctva. Bol tlak na to, aby to bol schopný manažér a nestraník.
Prečo sa podľa teba naši žiaci umiestňujú v testovaní PISA na nízkych priečkach?
Z mojich školských čias si pamätám, že kvalita učiteľa ovplyvňovala môj vzťah k učeniu aj moje výsledky. Mala som šťastie na učiteľov a práve preto sa bojím, že tá generácia poctivých a talentovaných pedagógov nám odchádza preto, že učiteľské povolanie viac nie je atraktívne.
Keď som sa rozprávala s dekanom pedagogickej fakulty v Trnave, s poľutovaním povedal, že učiteľstvo je dnes v rámci vysokoškolského štúdia škola druhej-tretej voľby. Nie je tam sen stať sa učiteľom a ovplyvňovať životy mladých ľudí, ale iba nutné zlo.
Často to už nie sú tí najlepší, ktorí končia na pedagogických fakultách, sú to priemerní až podpriemerní žiaci, ktorí budú v budúcnosti učiť moje či tvoje deti. Toto je pre mňa najväčším alarmom a je to vidieť aj na výsledkoch školstva.
Čo by sa malo spraviť, aby sa povolanie učiteľa stalo lukratívnejším?
Nerada hovorím, že peniaze stoja za všetkým, lebo to tak nie je, no učiteľské povolanie je platovo podhodnotené a neatraktívne. Zabudli sme, ako títo ľudia dokážu ovplyvňovať život našich detí a v konečnom dôsledku aj život v tejto krajine: v spôsobe myslenia, v spôsobe voľby, v otázkach politických rozhodnutí.
Neviem, aké konkrétne kroky by sme mali vykonať, je na to množstvo názorov. Mne osobne sa páči fínsky model, ale nemusí sedieť práve Slovensku. Je to na tíme odborníkov a analytikov, aby sa tým zaoberali, no situácia je zlá a je dôležité spraviť prvý krok.
