Pekelné zvony
Je čas. Stlačím spínač Start, výfukové hrdlá sa rozburácajú, akoby nastal posledný deň. Ich basbarytón môže slúžiť ako „podmaz“ k Pekelným zvonom od AC/DC. Na športovú prevodovku si musím chvíľu zvykať. Ak nemá pri rozbehu celým hnacím mechanizmom trhnúť, musím dávkovať plyn ako na lekárnických váhach.
očas prvých zoznamovacích kilometroch vnímam, ako hmotnosť a robustnosť z toho kupé doslova sála. Cítim, ako sa obrovské behúne pneumatík svojimi lamelami lepia na asfalt. M6 po ňom doslovne roluje. Volant kladie dlaniam odpor, s akým sa pri bežnom aute nestretávam. Čakám, že aj brzdy ma už na dotyk pošlú proti bezpečnostnému pásu, ale prekvapujú, ako lineárne pracujú. Aby naše vzájomné zoznamovanie malo aj konkrétny výstup, beriem emkové kupé na okruh, že koľko žerie v bežnom – dopravnými predpismi ohraničenom tempe. Asi je veľmi nezvyčajné vidieť ho jazdiť 50 km/h, kde je predpísaná päťdesiatka, a nie viac ako 130 km/h na diaľnici. V pohľadoch vodičov, čo ma radostne predbiehajú, čítam: Máš síce státisíce, ale keď si už raz ľavý ako poleno, to nerozchodíš...
Zdroj: BMW
Kupé aj ja však zvyšok okruhu absolvujeme síce v ponižujúcom tempe, ale bez začervenania a v cieli na palubnom počítači čítam výsledok: 11,2 l/100 km.
Šokuje
Ešte stále v komfortnom móde napriek vlastným predsavzatiam vyrážam na diaľnicu, no tentoraz už bavoráku povoľujem opraty. Prevodovka moju pravačku hneď chápe. Ak doposiaľ držala otáčky motora takmer na úrovni voľnobehu, teraz radí pri 3 000. Je príjemné v túto skorú rannú hodinu zahliadnuť v diaľke bod, osoliť akcelerátor a o pár sekúnd mať korisť na dostrel.
Zrýchlenie z 200 na 250 km/h – fakt brutálne, a to sa s emkom vzájomne stále len tak pohrávame do dvoch tretín plynu. Na odpočívadle prepínam všetko do športového módu a s tehlou na podlahe vyrážam. Najprv zadok trochu rozhodí a potom už prevodovka sype kvalty, ako keď bičom plieska. Strelka otáčkomeru vystreľuje k 7 000 a vzápätí padá na 4 800. Pekelné zrýchlenie sprevádza chrapľák výfukových hrdiel v interiéri ešte dokreslený trochu umelým basom reproduktorov.
Hra na prepadovú stíhačku ma však rýchlo prestáva baviť. Začína byť nebezpečná. Premávka hustne a s týmto bavorákom akosi nikto neráta. Pred chvíľou ešte v spätnom zrkadle nebol a vzápätí už ukazuje hrmiace výfukové hrdlá. Skrátka šokuje.
Zápasím s hmotou
Úzka kľukatá okreska sa vraj pre robustné štvordverové kupé s dlhým rázvorom nehodí. Naozaj? Veď uvidím. Nastavujem športový mód a aktivujem páčky radenia pod volantom. Je to vážne. BMW vystrelené ako z praku neskutočne skracuje už známe rovinky. Dve-tri preradenia a plné brzdy. Pritom otáčky mi spočiatku neustále zabiehajú do obmedzovača, no táto prevodovka nepreradí, nechá ma v tom vymáčať. Hanba. Tak znova.
Z výfukov burácajú decibely hurikánu. Pri každom preradení výfuky zabručia a auto sa zatrasie ako plnokrvník. Pritom ani na okamih ťah motora neustáva. Pred blížiacim sa oblúkom podraďujem a zároveň nasadzujem plné brzdy. V momente sa bezpečnostný pás zatiahne, ale tak, že až vo mne hegne.
Osemvalec burácajúco kontruje, zatáčam do ostrého oblúka a pridávam plyn. Zadok vyhodí do strany, nasadzujem kontra, no cítim, ako mi aj stabilizácia pomáha – zľahka auto pribrzďuje, no vzápätí mi dovolí rezko sa odpichnúť do ďalšej zákruty. Cítim tú hmotu a doslovne s ňou zápasím pomocou rabiátsky výkonného motora, neskutočných bŕzd a vzpierajúceho sa volantu. Podvozok je pevný, no kontrolka ma upozorňuje, že aj na rovných úsekoch kolesá často strácajú kontakt s mierne zvlnenou asfaltkou.
