Nemal mu kto pomôcť
M. Naing zarábal za prácu desať dolárov mesačne, aj to nie vždy. Po troch rokoch sa prvýkrát vypýtal domov, no skončilo sa to prasknutou lebkou. Neskôr utiekol, ujala sa ho indonézska rodina, u ktorej pracoval päť rokov na farme. Chcel sa vrátiť a v roku 2001 sa dopočul o práci na rybárskej lodi. Kapitán by ho údajne za prácu odviezol do Barmy. Podmienky však boli identické ako v prvom prípade a peniaze nedostával.
Po deviatich mesiacoch na vode im kapitán oznámil, že sa vracajú do Thajska. M. Naing sa tak domov opäť nedostal a rozhodol sa utiecť. V noci skočil do vody, priplával k brehu a ukryl sa v džungli pri meste Tual. Nemohol ísť na políciu, lebo sa bál, že by ho vydali kapitánovi. Mal strach sa obrátiť aj na mjanmarské veľvyslanectvo, pretože bol nelegálnym migrantom.
S čiastočne ochrnutou pravou rukou strávil v samote niekoľko rokov, až kým sa dozvedel, že na ostrove Dobo žije malá komunita bývalých barmských otrokov. V roku 2011 sa tam vybral a niekoľko rokov farmárčil.
Napokon sa v apríli tohto roku dozvedel, že indonézska vláda sa rozhýbala po správe AP o otroctve k činu a otrokov začala oslobodzovať. Po 22 rokoch strávených mimo domova sa tak v štyridsiatich rokoch vracal na miesto, odkiaľ odchádzal ako mladík. Bez toho, aby tušil, čo ho čaká, či ešte žije jeho matka, ako vyzerá jeho sestra, ktorá bola v čase jeho odchodu dieťa.
Napokon sa však s oboma doma stretol a srdečne zvítal. „Brat, je veľmi dobre, že si späť. Nepotrebujeme peniaze. Potrebujeme len rodinu,“ vzlykala v šťastnom závere reportáže AP sestra.
Myint Naing sa takto zvítal so svojou sestrou, ktorú 22 rokov nevidel po tom, čo bol nasilu držaný v otroctve
Čína má byť na tom lepšie ako Slovensko
Podľa Global Slavery Index, kľúčovej správy organizácie Walk Free Foundation, ktorá bojuje proti súčasným formám otroctva a obchodovaniu s ľuďmi, žije po celom svete v otroctve takmer 36 miliónov ľudí. Z nich podľa organizácie až 61 percent v piatich krajinách - v Indii, Číne, Pakistane, Uzbekistane a v Rusku.
Organizácia definuje otroctvo ako obchodovanie s ľuďmi, čo zahŕňa ich prepravu či ukrývanie, nátlak, hrozbu použitia sily. Nútenou prácou, ktorú otroci vykonávajú môže byť akákoľvek manuálna práca, ale aj poskytovanie sexuálnych služieb, prostitúcia či dokonca odoberanie orgánov.
V otrokárstve teda dominujú ázijské krajiny, na vysoký počet otrokov tam má vplyv aj ich ľudnatosť. Nie výnimkou sú aj v Afrike, na popredných miestach sa umiestnila Konžská demokratická republika či Nigéria.
Z pohľadu percentuálneho zastúpenia otrokov v spoločnosti patrí prvenstvo Mauritánii, islamskej krajine na severozápade Afriky. V otroctve, do ktorého sa tam dá aj dedične narodiť a otroci sa predávajú ako tovar, žije podľa Walk Free Foundation vyše 150-tisíc ľudí. V krajine, ktorá má necelé štyri milióny obyvateľov, sú to 4 percentá. Len o trochu menší podiel ich žije v Uzbekistane - nakoľko má krajina vyše 30 miliónov obyvateľov, otrokov je vyše 1,2 milióna.
India má nepríjemnú štatistiku ako z pohľadu počtu, tak aj z pohľadu percentuálneho zastúpenia. Z 1,25-miliardy jej obyvateľov ich v novodobom otroctve žije vyše 14 miliónov. V Číne je podľa organizácie „len“ 3,2 milióna otrokov, z pohľadu percent tak najľudnatejšej krajine patrí až 109. priečka. Je tak na tom lepšie aj ako viaceré európske krajiny, vrátane Slovenska.
Tomu Walk Free Foundation odhadol 19,5-tisíca novodobých otrokov, čo ho s 0,36-percentným podielom z počtu obyvateľov radí na 77. priečku. O málo horšie je na tom Česko, kde v novodobom otroctve údajne môže žiť takmer 38-tisíc ľudí.
Najlepšie z rebríčka vychádzajú, teda najmenší počet otrokov majú, Island, Írsko, Luxembursko či Nórsko.
Treba zdôrazniť, že ide o odhady organizácie a nie preukázateľné čísla. Metodiku na vytváranie indexu vyvinul vedecký tím pracujúci pre organizáciu. Aj medziročný nárast počtu ľudí žijúci v otroctve organizácia nevysvetľuje tým, že by sa otroctvo šírilo, ale tým, že spresnila svoje metódy a podarilo sa jej ho odhaliť aj na miestach, ktoré v roku 2013 prehliadla. Vysvetľuje, že merania sú veľmi zložité, nakoľko otroctvo je trestným činom a tým pádom sa deje ilegálne a v tajnosti.
