Aj v európskych krajinách sa dá naletieť a skončiť tvrdo pracovať v továrni či na poli bez dokladov, prípadne proti svojej vôli poskytovať sexuálne služby.
Najväčšmi je však otrokárstvom postihovaná juhovýchodná Ázia. Aj príbeh, ktorý priniesla agentúry AP, sa odohráva v tamojšej oblasti a ukazuje, že strata osobnej slobody spojená s neľudskými pracovnými podmienkami je možná aj v 21. storočí. A môže trvať aj desiatky rokov.
Agentúra sa počas celého jedného roka zamerala na odhaľovanie otrockej práce v odvetví rybolovu v juhovýchodnej Ázii. Počas tohto obdobia sa jej podarilo zachrániť či navrátiť späť do vlasti vyše 800 ľudí.
Jedným z nich bol aj Myint Naing z Barmy, ktorý roky otročil na rybárskej lodi v Indonézii. „Všetko čo spravil, bolo, že sa spýtal, či môže ísť domov. Naposledy, čo barmský otrok vyslovil rovnakú žiadosť, bol zbitý takmer na smrť,“ začína AP svoju reportáž. Vedel, že trest môže prísť, no po ôsmich rokoch strávených na lodi ďaleko od domova bol ochotný riskovať všetko, aby znovu videl svoju matku. Pred kapitánom sa vrhol na zem a žobral o slobodu, no skončil spútaný a tri dni bez jedla a vody.
Dojímavé stretnutie Myinta Nainga s matkou. Nevideli sa od jeho 18 rokov
M. Naing upadol do otroctva ešte v roku 1993. Vtedy navštívil jeho dedinu na juhu rodnej Barmy (teraz Mjanmarska) náborový pracovník, ktorý sľuboval pracovné miesta pre mladých ľudí v Thajsku. M. Naing mal vtedy 18 rokov, no ako najstarší syn bez otca, ktorý sa utopil, sa rozhodol skúsiť šťastie a zarobiť pre rodinu peniaze na obživu. Napriek tomu, že dovtedy nemal žiadne skúsenosti s cestovaním, odišiel s vidinou slušného zárobku. Nestihol sa ani rozlúčiť s matkou, ktorú po odchode nevidel najbližších 22 rokov. To však vtedy ešte netušil.
Zrazu boli majetok patriaci kapitánovi
Po mesiaci bol spolu s ďalšími „robotníkmi“ na mori. Po dvoch týždňoch plavby zakotvila na odľahlom indonézskom ostrove Tual, ktorý je obklopený jedným z najbohatších rybných revírov v oblasti. Kapitán všetkým na palube rýchlo vysvetlil, že odteraz už patria jemu. „Vy, Barmčania, sa nikdy nevrátite domov. Predali vás a nikto vás nikdy nepríde zachrániť,“ opísal M. Naing pre AP ako ich na začiatku dlhoročnej otročiny privítal thajský kapitán.
M. Naing patril k tým, ktorí sa síce nechali oklamať, no na more odišli pracovať dobrovoľne. Zväčšujúci sa rybolovný biznis a stúpajúci dopyt po plodoch mora znamenajú, že robotníkov na lodiach je stále nedostatok. Nie zriedka sa tak stáva, že ľudí z Mjanmarska, Kambodže, Laosu či Thajska unesú, predajú a odvážajú na lode proti ich vôli. Niektorých dokonca omámia.
Rastúci rybolov prináša aj ďalšiu daň. Je potrebné vyrážať do stále odľahlejších častí oceánu a tak sa stáva, že muži sú uväznení na lodiach bez možnosti úniku aj mesiace či roky. Niektorí si volia „únik“ skokom cez palubu, väčšina však prežíva v biednych podmienkach na ryži a odpade z ulovených rýb. Pijú prevarenú morskú vodu a niekedy pracujú až 24 hodín denne. Prístup k zdravotnej starostlivosti či liekom neexistuje, dokonca sa stáva, že tých, ktorí už nevládzu, zabijú.
„Je to brutálny obchod prevádzkovaný po desaťročia spoločnosťami, ktoré sa spoliehajú na otrokov pri dodávkach rýb do Spojených štátov, Európy i Japonska,“ píše AP s tým, že ryby končia či už na jedálnom stole alebo v konzervách pre mačky.
Myint Naing s ďalšími zachránenými barmskými rybármi-otrokmi. Na fotografii ešte v Indonézii
