Váš nový prezident Frank Walter Steinmeier v nedávnom rozhovore opísal kultúrnu politiku Nemecka takto: „Chceme ísť preč od reprezentácie národných štátov a smerom ku spoločnej tvorbe kultúry a vzdelania. Robíme ponuky, do ktorých sa môžu iní zapojiť, pozývame iné krajiny, aby s nami robili spoločné projekty.“ Čo to hovorí o pomere medzi dôležitosťou národných kultúr a globálnych tém? Sú dnes zásadnejšie veci, ktoré sa týkajú všetkých?
Neviem, či sa stali zásadnejšími, niekedy mám pocit, že národné kultúry sa opäť dostávajú do popredia. Platí však, že pri krajinách, ktorých politika sa mení a stáva sa opäť národnejšou, to vplýva aj na nastavenie ich kultúrnych inštitútov. Tie sú potom menej otvorené pre kooperácie. Na druhej strane existuje v rámci Európy sieť Eunic, ktorá združuje kultúrne inštitúty a kde sa pracuje na spoločných bodoch európskej kultúrnej politiky.
Už dlhšie totiž existuje istá nevoľnosť s pojmom národných kultúr – pretože, čo je vlastné nemecké? Keď si dnes pozriem zaujímavé súčasné umelecké formy a umelcov, tak sú to takzvaní „Berlin based artists“. Mali by dodať biologický dôkaz, zahŕňajúci dostatočne veľa generácií, že sú správne nemeckí? Už dlhšie sa zaoberáme otázkou, čo dnes znamená nemecký umelec.
A čo teda znamená nemecký umelec?
Pre Goetheho inštitút neplatí ako nemecký umelec ten, kto vlastní nemecký pas, ale ten, kto má ťažisko svojich aktivít v Nemecku. Máme aj umelcov, ktorí vôbec nehovoria po nemecky. Pretože sú to napríklad Španieli, ktorí v Berlíne robia na niečom s Japoncami a Rumunmi. Tak vzniká spolupráca, ktorú umožňuje nemecká podpora kultúry. Od toho bodu je to vnímané ako nemecký projekt, ktorý my potom môžeme pozvať do Bratislavy. GI napríklad nebude podporovať umelca, ktorý síce má nemecký pas, ale dvadsať rokov žije a tvorí v Anglicku alebo Austrálii.
Kultúrne inštitúty si stále viac všímajú, že tie naozaj zaujímavé veci často vznikajú v konglomeráte osôb a kolektívov, ktoré nie sú národne zaraditeľné. Tá idea spoločnej kultúrnej zahraničnej politiky má aj svoje presvedčivé momenty. Pretože vidno, že ľudia pendlujú medzi krajinami a niekedy máme projekt, ktorý prestavujeme ako nemecký, ale je v ňom päť rozličných národností. Realita životov ľudí – a to predovšetkým v umeleckej sfére – sa stala veľmi globálna.
Iný príklad: minulý rok sme mali na festivale Pohoda Rashu Abbas, autorku, ktorá dva roky žije ako utečenkyňa v Nemecku. Napísala o tom knihu poviedok. Tá kniha vyšla v nemčine, ona pritom po nemecky nevie, text existuje v arabčine v jej počítači. Napriek tomu sa stala reprezentantkou nemeckej kultúry, ktorú my prinášame na Slovensko. Máme tu teda aj otázku, čo je dnes nemecká kultúra.
Kniha poviedok Rashe Abbas o skúsenostiach v Nemecku. Zdroj: Mikrotext
Pri príležitosti 60. výročia založenia Goetheho inštitútu povedal jeho prezident Klaus-Dieter Lehmann, že ste sa stali politickejší. Existujú rozdiely v prístupe jednotlivých Goetheho inštitútov podľa pomerov v krajine, v ktorej pôsobia?
Sú to obrovské rozdiely. A politická situácia pritom hrá rozhodujúcu rolu. Nie sme však politickí v tom zmysle, že by sme robili humanitárnu pomoc, to ani nie je naša úloha. Vždy sa orientujeme na oblasti umenia a kultúry. Ale keď ide o situácie, ako napríklad pri arabskej jari, tak si GI povie, že v napätej politickej klíme treba vytvoriť priestor, kde sa môžu stretnúť mladí ľudia, písať blogy alebo nadväzovať kontakty. Keď začnú represie, tak politickosť inštitútu spočíva v tom, že neurobíme klavírny večer, pretože potreby sú úplne iné.
Pri otázke politickosti však nemusíme chodiť do Afriky. Dnes sa stačí pozrieť na Maďarsko, kde je veľmi kritická situácia práve pre umenie a kultúru. Od mnohých umelcov počujeme, že pre nich začína byť vzduch celkom tesný a sú odstrihnutí od finančnej podpory. Tak im ponúkneme priestor na tvorbu či predstavenie. Robiť politiku neznamená, že priamo zasahujeme do vecí. Ak však vidíme, že niekto má sťažené podmienky, tak sa ho snažíme podporiť.
Na Slovensku nie je situácia kritická, ale aj tak je zaujímavé, že medzi prioritami bratislavského GI máte uvedenú podporu mladej a nemainstreamovej kultúry a umenia. To by mala byť predsa úloha slovenských kultúrnych inštitúcií, nie?
Úlohou GI je nájsť partnerov pre Nemecko. To je cieľ a mandát našej zahraničnej kultúrnej politiky. Na to dostávame peniaze. Okrem toho si myslím, že práve iniciatívy nezávislej kultúrnej scény na Slovensku sú tie bunkové jadrá, kde vzniká a formuje sa občianska spoločnosť. Preto, ak vidíme, že tieto subjekty nemajú dostatočnú štátnu podporu a len prežívajú, tak vnímam ako našu úlohu im pomôcť.
Navyše, za desať či dvadsať rokov to stále môžu byť partneri Goetheho inštitútu. Začnú rásť a tí ľudia, ktorí z tohto prostredia vychádzajú, sú dôležití. Pretože keby tu neboli, tak by to v každej spoločnosti vyzeralo dosť temne. Bez nich je tiež ťažšie nájsť komunikačné mosty medzi krajinami. Ak necháme komunikovať len národné divadlo s iným národným divadlom, tak je to málo. Tam nevznikne dosť hracieho priestoru.
