Zdroj: Milan David
Spolupráca s domácimi aktérmi zároveň môže byť cesta, ako do inštitútu v Bratislave dostať publikum. Je v tom aj tento zámer?
To je presne tá idea. Pri mojom príchode do Bratislavy som GI vnímala ako príliš uzavretý. Ale zadanie pre nás ako inštitúciu je pritiahnuť ľudí. Na začiatku to môžu byť tí, ktorí majú niečo spoločné s Nemeckom, študujú tam, sú učitelia nemčiny alebo sa chcú nemčinu naučiť. OK, fajn. To sa dá robiť. Ale najväčšia výzva je, ako pritiahnuť tých, ktorí nemčinu nepotrebujú. Ako ich získať napriek tomu. Preto sme sa otvorili a hovoríme, že sme vlastne „public space“. Nie sme žiadne elitné združenie.
Všimli sme si, že v Bratislave je nedostatok priestorov pre menšie podujatia. A povedali sme si, že prečo by náš dom mal stáť prázdny. Preto robíme podujatia a máme tu kaviareň, kde sa dá piť káva bez toho, aby ste hovorili po nemecky. Preto máme našu „knižnicu vecí“, čiže sa nemusíte zaujímať ani o knihy a môžete si vypožičať niečo, čo potrebujete. Chceme sa otvoriť, pretože keď sa na niečo použije toľko nemeckých daní, tak to nemôže byť šperkovnica, ktorú pred svetom zavrieme.
Na prelome 80. a 90. rokov Goetheho inštitút zarezonoval tým, že do sveta začal posielať techno dídžejov a producentov. Na inštitúciu, ktorá má v názve predstaviteľa nemeckej klasiky, to bolo dosť progresívne. Odvtedy toto zameranie v rámci GI pretrváva, aj vy ste minulý rok mali akciu o berlínskom techno klube Tresor. Čo na začiatku podnietilo toto nasmerovanie?
Išlo hlavne o otázku, čo sú vlastne naše cieľové skupiny, ktoré chceme osloviť. A ako ich vieme osloviť. Videli sme, že v publiku máme staršie dámy, ktoré prídu na komorný koncert či operu. Bolo jasné, že to nemôže byť všetko. Že nemôžeme oslovovať len ľudí 60 plus. A musíme nájsť niečo aj pre mladších, pretože tí sú oveľa dôležitejší. Súvisela s tým aj personálna zmena v centrále, kde si ľudia povedali, že tvorcovia z oblasti popkultúry majú tiež meno v zahraničí, sú známi a úspešní, tak prečo neísť týmto smerom.
Súvisí to však aj s pojmom kultúry. GI už od konca 70-tych a polovice 80-tych rokov pracuje so širokým pojmom kultúry, ktorý neobsahuje len jej „vysoké“ či masové formy. Ide o to, ukázať celú šírku a neukazovať len to strednoprúdové či komerčné. Prečo by si mal niekto s peniazmi daňových poplatníkov zarábať ďalšie peniaze, keď ich má sám dosť. Preto sa treba pozrieť aj na experimentálnejšie formy, ktoré sa ťažšie dostanú do sveta.
Bratislavský GI nie je progresívny len témami podujatí, ale aj spôsobom fungovania. Presadzujete model knižnice ako miesta stretnutí, máte systém digitálnych výpožičiek, pracujete s témou zdieľanej ekonomiky. Je to istý statement voči ostatným inštitúciám?
GI má tri piliere. Jeden sú jazykové kurzy, druhý kultúrna práca a tretí je knižnica. A to jednak vo forme fyzickej či digitálnej ponuky kníh, ale robíme tiež knižničnú spoluprácu. Sme v úzkom kontakte so slovenskými knižničnými organizáciami. Minulý rok sme s riaditeľmi slovenských knižníc išli do Nemecka a ukázali sme im nemecké koncepty. Často sa totiž sťažujú, že tunajšie knižnice nemajú dosť financií a tiež, že nie sú dostatočne využívané a navštevované. Otázka je, prečo je to tak? Tak začnime tým, že ak sú otváracie hodiny od deviatej do piatej a knihy sú zabalené do umastenej fólie – je to atraktívny spôsob ponuky?
Preto sa my považujeme v tomto zmysle za modelovú knižnicu. Sme „early adopters“, sledujeme, čo sa vo svete deje. Môžeme veci vyskúšať v malom a potom to môže byť inšpirácia aj pre slovenské knižnice. Hovorili nám napríklad, že knižnica vecí na Slovensku nemôže fungovať, že sa všetko rozkradne a ľudia veci zničia. A že v Nemecku to isto fungovať môže, ale na Slovensku nie. Tak sme to vyskúšali a funguje to super.
Ste promovaná kultúrna antropologička. Čiže odborníčka na pozorovanie a analýzu nejakej skupiny ľudí či etnika. Pomáha vám táto kvalifikácia pri práci v Goetheho inštitúte?
Áno. Je to úplne perfektné vzdelanie pre inštitút. Stále robíte výskum v teréne, mapujete prostredie, analyzujete vzťahové a sociálne siete, sledujete, kto hrá akú úlohu, kto sú „key persons“ a čo môžete dosiahnuť, keď sa s nimi dáte dokopy. Celý čas vlastne nerobím nič iné.
