Nie je za tým len zriadenie otvoreného priestoru s kaviarňou či „knižnicou vecí“. Ide o prístup, ktorý sa namiesto titánov nemeckej kultúry sústreďuje na spoluprácu s domácimi umelcami a aktérmi. Program nabitý slovenskou scénou a jej prepojením na európsky kontext takmer supluje úlohy domácich inštitúcií. A dáva lekcie, čo znamená robiť kultúrnu politiku v 21. storočí.
Prednedávnom sa v Goetheho inštitúte (GI) konala akcia s názvom „Otvorená krajina alebo nedobytná pevnosť? Slovensko, migranti a utečenci“. Niekto by si myslel, že nemecký inštitút bude riešiť otázku migrácie vo vzťahu k Nemecku a nie k Slovensku. Čo to znamená?
To podujatie malo v tom zmysle do činenia s Nemeckom, že štúdia, ktorá tam bola prezentovaná, bola financovaná Nemeckom, konkrétne nadáciou Heinricha Bölla. Súvisí to však aj s tým, že v GI stále viac pracujeme s témami a nezameriavame sa primárne na Nemecko. Vychádzame z toho, že existujú témy, ktoré sa týkajú všetkých, nie len Nemecka či Slovenska. Či už ide o klimatické zmeny, ekonomickú situáciu či migráciu – to sú témy, ktoré sa dnes nedajú vnímať oddelene.
To podujatie k otázke migrácie bolo navyše pokračovaním akcií, ktoré sme urobili minulý rok – snažíme sa totiž rýchlo reagovať na veci, ktoré sa dejú. Mali sme napríklad spoločnú výstavu s Kunsthalle Strach z neznámeho, kde išlo o to, aby sa vytvorila platforma na dialóg, ktorý inde absentuje.
Existuje staršia predstava o zahraničnej kultúrnej politike, ako nejakej výkladnej skrini, reklamnej mašinérii či nation brandingu, ktorá stavala na tom, že my máme najlepších umelcov, spisovateľov či mysliteľov. V zmysle: robme reklamu pre našu krajinu. GI sa už dávnejšie vydal iným smerom – nemusíme sa chváliť svojím, keď máme dosť spoločných problémov. Poďme radšej robiť na spoločných témach a pozrime sa, ako vieme rozvíjať siete medzi Nemeckom a svetom.
Zdroj: Milan David
To, že sa GI nezaoberá len exportom nemeckej kultúry, ale pracuje s témami, vidieť už dlhšie. Otázka však znela, prečo sa zaoberáte hosťovskou krajinou, čiže Slovenskom.
Východiskom celej práce GI je to, že neexistuje nejaká suma nemeckej kultúrnej produkcie, ktorú my máme exportovať. Ale to, že načúvame hosťujúcej krajine a nerobíme nič bez toho, že nás k tomu osloví domáci partner. Že nám signalizuje – toto by nás zaujímalo. Nerobíme podujatia podľa toho, že ich ja alebo niekto v mníchovskej centrále považuje za dôležité.
Celý čas vystrkujeme všetky naše antény a načúvame, kto sú zaujímaví ľudia, kde sú zaujímavé hlasy, kde sa deje niečo nové a kde sú inštitúcie, ktoré by mohli byť prínosom pre kontakty s Nemeckom. Týchto všetkých sa pýtame, čo by ich zaujímalo. Z toho potom môžu vzniknúť podujatia, ktoré sa zaoberajú tým, ako niektoré veci riešime v Nemecku.
Ale sú aj akcie, ako tá o migrácii, kedy nám partner – Inštitút pre verejné otázky – povie, že vy máte super finančnú podporu pre štúdie verejného práva, akú my na Slovensku nemáme a pri tvorbe štúdií sme odkázaní na nemecké peniaze. To, že máme systém politických nadácií, ktoré podporujú takéto aktivity, je nemecká špecialita. A práve na Slovensku je činných veľa nemeckých inštitúcií. Našou úlohou je vytvoriť priestor, aby to bolo vidieť aj navonok.
Ročenka GI s projektom African Futures. Zdroj: GI
Na obálke výročnej správy GI z minulého roka je fotografia černošky s okuliarmi pre virtuálnu realitu. To môže evokovať hneď niekoľko tém – diskurz o postavení a právach žien, problém rasizmu či poukázanie na technologický trend. Žiadny obrázok Goetheho či súčasného nemeckého literáta. Ako došlo k takémuto nastaveniu GI, ktorý v dobe založenia (1951) určite komunikoval inak? Ako sa robí kultúrna politika cez témy?
Ostaňme pri tej obálke, ktorá to možno dobre vysvetľuje. Je to fotografia z projektu African Futures. Pri práci kultúrnych inštitútov v Afrike môže ľahko vzniknúť dojem, že rozvinutý sever sveta ide zaostalému juhu ukazovať, ako sa majú robiť veci. To je taká post-kolonizátorská pozícia, ktorá bola v Afrike, pochopiteľne, kritizovaná.
Preto sa Goetheho inštitúty v subsaharskej Afrike od tohto úplne odklonili a nedovážajú tam vôbec nikoho z Nemecka. Často tam totiž počúvali od domácich intelektuálov, prečo sa stále predvádzame a tvárime sa, že vieme robiť všetko lepšie. Tvrdili, že ich tento diskurz nezaujíma a že nechcú počúvať o tom, ako to u nás beží. Oni si musia nájsť vlastnú cestu. Preto inštitúty v subsaharskej Afrike robia len vnútroafrické projekty. Domáci im napríklad tvrdili, že nemajú problém získať štipendium do Paríža či Nemecka. Ale nikdy nemohli navštíviť kolegu vo vedľajšej krajine.
To je to, čo potrebujeme – načúvať zaujímavým ľuďom, pochopiť, čo potrebujú a reagovať na to. Oni si potom povedia, že konečne je tu niekto, kto sa zaujíma. Dá sa to vnímať ako sofistikovaná kultúrna politika a reklama pre Nemecko, ktorá spočíva v tom, že máme pozitívny vzťah ku zaujímavým ľuďom. S cieľom mať dobré vzťahy medzi krajinami. Podobnú skúsenosť sme mali minulý rok s projektom Bejrút-Bratislava.
V akom zmysle?
Robili sme výmenu medzi Sýriou, Libanonom a Bratislavou a všetci sa čudovali: Prečo Goetheho inštitút prináša sýrskych a libanonských umelcov na Slovensko a prepája ich? Čo to má znamenať? Naša odpoveď je, že sme platforma, ktorá funguje na Slovensku, ale rieši komplexné súvislosti. Momentálne registrujeme napätie medzi Slovenskom a Nemeckom v otázke migrácie.
Keď sa pozriem na moje päťročné tunajšie pôsobenie, tak medzi Nemeckom a Slovenskom vždy vládol konsenzus, Fico a Merkelová si rozumeli v európskej politike. Od momentu otvorenia nemeckých hraníc a celej migračnej debaty je ten vzťah už rezervovanejší. My dnes v Bratislave počúvame o tom, aké to musí byť v Nemecku strašné a rodičia dokonca nechcú nechať deti ísť na výmenné pobyty.
Videli sme teda, že tu vládne istý resentiment, a bolo jasné, že nemôžeme stále len opakovať, že migrácia nie je žiadny problém. Otázka bola, akou inou cestou ísť a prišiel nápad, že keď je ten arabský muž natoľko spájaný s predstavami strachu, tak ho sem prinesme. Máme predsa inštitúty práve v tých démonizovaných regiónoch a naši kolegovia tam pracujú s rovnakými témami, ako my tu so Slovákmi. Ak sú si títo ľudia podobní, tak ich dajme dokopy. Kultúrna politika inštitútu teda je, že Nemecko sa netlačí do popredia, ale zároveň je tam prítomné. Je to oveľa komplexnejší prístup, ako stále opakovať, že Nemecko je super a že všetko zvládne.
Zdroj: Milan David
