Napriek tomu, že sa spoločnosť zhodovala na nesprávnosti nezákonných činností, Slovensko začalo chrániť oznamovateľov len nedávno. Aj to je jeden z dôvodov, prečo firmy a zamestnanci v tejto oblasti svoje práva a povinnosti ešte poriadne nepoznajú. Vedúci partner a zakladateľ advokátskej kancelárie KVASŇOVSKÝ & PARTNERS Miloš Kvasňovský v rozhovore vysvetľuje, čo nová legislatíva prináša obom stranám
Ako to na Slovensku vyzerá s inštitútom takzvaného whistleblowingu?
Whistleblowing má svoje korene v západných krajinách. V našom právnom poriadku nebol dlhšie definovaný. Až v roku 2019 sa vytvoril právny rámec pre oznamovanie protispoločenskej činnosti zákonom o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Ak sa pozrieme na chronologické zhodnotenie efektivity zákona v prvých rokoch, je zrejmé, že u oznamovateľov protispoločenskej činnosti si popularitu veľmi nezískal. V súčasnosti po novelizáciách predmetného zákona od júla a potom od septembra tohto roka vidieť snahu zákonodarcov zlepšiť ho, zabezpečiť vyššiu mieru ochrany pre oznamovateľov, ako aj zvýšiť povedomie o whisteblowingu. Oznamovatelia, teda whistlebloweri, sú spravidla ľudia, ktorí ukazujú zrkadlo spoločnosti a zamestnávateľovi s ohľadom na možné realizované podvody, korupcie alebo iné nezákonné prešľapy.
Považujete jeho súčasnú právnu úpravu za dostatočnú?
Skutočnosť, či je právna úprava dostatočná, sa ukazuje a vyhodnocuje najmä na základe praxe. Ale tá vzhľadom na krátku aplikáciu zákona nie je veľmi rozsiahla. Postupom času však očakávam, že vzhľadom na povinnosti vyplývajúce zo zákona pre množstvo zamestnávateľov bude kvalita právnej úpravy konfrontovaná s množstvom praktických situácií, ktoré preveria jej účelnosť a dostatočnosť. Relevantným determinantom tohto vývoja budú určite aj úradné rozhodnutia, ktoré budú v zásade materiálne aj formálne zhmotňovať výsledok posúdenia oznámenia o protispoločenskej činnosti. S ohľadom na právnu úpravu iných štátov v tejto oblasti, napríklad s poukázaním na právnu úpravu u našich západných susedov, očakávam, že právna úprava whistleblowingu ešte bude podliehať dodatočným novelizáciám.
Sú takéto prípady časté, respektíve zvyšuje sa ich počet s meniacou sa právnou úpravou?
Prípady oznámení majú medziročne rastúcu tendenciu, no vzhľadom na chronológiu zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ako aj vzhľadom na mieru povedomia o ňom zatiaľ nie je nárast oznámení až taký prudký. Dynamiku nárastu prípadov však určite možno v blízkom období očakávať.
Odchod ku konkurencii môžu firmy zamestnancom skomplikovať. Stačí im jedna doložka
Vedia vôbec zamestnanci a zamestnávatelia o tejto možnosti?
Podľa mňa stále málo. Vychádzajúc zo znenia zákona, je povinnosťou zamestnávateľa jednak zabezpečiť systém na preverovanie oznámení o protispoločenskej činnosti a zároveň vhodným spôsobom informovať zamestnancov o možnostiach podania takéhoto oznámenia. Vzhľadom na to existuje zákonný predpoklad, aby boli o tejto možnosti zamestnanci povinne informovaní. Akým spôsobom a či vôbec konkrétny zamestnávateľ túto zákonnú povinnosť plní, je však už v jeho kompetencii. Splnenie tejto povinnosti môže byť, samozrejme, aj predmetom výkonu kontroly. Verím, že ak sa budú takéto kontroly realizovať, ich cieľom bude podpora informovanosti a nie sankčná represia proti zamestnávateľom s cieľom naplniť štátny rozpočet príjmami z pokút. Na druhej strane, vecou zamestnaneckých organizácií a zväzov je aj to, aby túto tému propagovali vhodnou a vecnou osvetou s cieľom informovať zamestnancov o tomto inštitúte, ale aj o jeho mantineloch. Z mediálnej stránky som však o oznamovaní protispoločenskej činnosti zaznamenal skôr správ y z pohľadu aktuálneho politického diania a „politicko-trestnoprávnych“ okolností, čo nie je osveta pre verejnosť, ktorú mám na mysli.
Majú o tomto inštitúte predsudky?
Nedostatočná znalosť problematiky a predsudky idú ruka v ruke. Platí to aj o oznamovaní protispoločenskej činnosti. Definovateľné sú tri základné dôvody, prečo sa zdráhame oznamovať protispoločenskú činnosť. Po prvé, je to stigma udavačstva spočívajúca v tom, že oznamovateľ nechce byť tým, ktorý na vec upozorní, nechce byť osobou, s ktorou sa bude oznámenie spájať. Ľudovo povedané, nechce byť tým „bonzákom“. Po druhé, je to efekt prihliadajúceho, čo je spoločensky veľmi častý jav. Prihliadajúcemu nie je vec ľahostajná, sám však oznámenie neurobí a bol by radšej, keby oznámenie urobil niekto iný. Po tretie, je to strach. Strach pred postihom v práci, odplatou, opovrhovaním zo strany kolegov, vylúčením z kolektívu a podobne. Tieto vnútorné rozpory by prirodzene zvažoval asi každý z nás.
Aké problémy prípadná neinformovanosť v praxi spôsobuje?
Potencionálny oznamovateľ nevie, ako sa vyrovnať s vnútornými dilemami, pre ktoré sa zdráha oznámenie urobiť. Neinformovanosť ho v takomto stave len udržiava, pričom aby vedel s touto situáciou vnútorne pracovať a navonok sa potom správne rozhodnúť, potrebuje mať oporu v tom, že jeho čin nie je zlý, nie je dôvod na jeho degradáciu v pracovnom kolektíve. Potrebuje sa k tomu vedieť postaviť. Mal by jasne poznať svoje oprávnenia a musí si byť istý, že mu v prípade kvalifikovaného podnetu budú zaručené a bude chránený. Zároveň však musí byť informovaný o dôvodoch a medziach, v rámci ktorých sa môže o ochranu uchádzať, pretože cieľom nie je mať množstvo nekvalifikovaných podnetov či už neúmyselných, alebo s úmyslom zabezpečiť si nenáležitú ochranu.
Aké práva spomínaný inštitút v skutočnosti zamestnancom prináša?
Benefitov je viacero druhov v závislosti od toho, čo sa uskutočnením oznámenia podľa zákona podarí dosiahnuť. Primárnou výhodou a cieľom je dosiahnuť ochranu oznamovateľa pred skončením jeho pracovného pomeru. Sekundárne ide o efektívne odhaľovanie jednotlivých druhov protispoločenskej činnosti a tým v neposlednom rade zlepšovanie stavu zamestnaneckého prostredia a spoločnosti. Dnes to znie ako klišé, ale v prípade zákonného uplatňovania tohto inštitútu sa po rokoch, prípadne desiatkach rokov, spoločensky očakávané výsledky určite dostavia. Podotýkam však, že uplatňovania v súlade so zákonom, ktoré neprimerane nezvýhodní oznamovateľa len preto, že podal podnet, a apriori hneď nenahliada na druhú stranu ako na porušovateľa zákona a nekriminalizuje ho.
Situáciu na pracovnom trhu zneužívajú podvodníci. Z nedostatku zamestnancov si robia biznis
Týkajú sa tieto zlepšenia len pracovníkov alebo môže whistleblowing pomôcť aj samotným firmám?
Myslím si, že uplatňovanie inštitútu whistleblowingu je nápomocné aj pre samotné spoločnosti, ktoré vďaka tomu môžu „prečistiť“ svoje pracovné prostredie a prípadne vylepšiť vlastnú povesť, značku a imidž. K protispoločenskej činnosti môže dochádzať na rôznych úrovniach. Najvyšší manažment alebo majitelia firiem majú preto prirodzenú snahu vylúčiť takéto neduhy zo svojej spoločnosti.
Na čo by podnikatelia pri jeho zavádzaní, respektíve aplikovaní v rámci svojej firemnej kultúry, nemali zabudnúť?
Prakticky najdôležitejšie je zaviesť interný systém pre oznamovanie protispoločenskej činnosti tak, aby zodpovedal požiadavkám vyplývajúcim zo zákona. Pri zavádzaní konkrétnych opatrení sa určite oplatí poradiť, a to najmä z hľadiska externého a nezávislého vyhodnotenia, či zavádzané opatrenia zodpovedajú zákonným požiadavkám, či sú prakticky realizovateľné a v neposlednom rade obhájiteľné v prípade ich kontroly.
Čakajú ich v tejto oblasti ešte nejaké novelizácie alebo je to v súčasnosti pre zákonodarcu uzavretá téma?
Whistleblowing je dynamicky sa vyvíjajúca celospoločenská téma a nemala by byť pre zákonodarcu uzavretá. Aj v budúcnosti jej bude potrebné venovať ďalšiu pozornosť. Prax ukáže, ako skoro a v akej miere bude potrebné súčasnú právnu úpravu novelizovať. Do veľkej miery to bude závislé aj od úprav na celoeurópskej úrovni.
- Miloš Kvasňovský
Vedúci partner a zakladateľ advokátskej kancelárie KVASŇOVSKÝ & PARTNERS, pôsobiacej v Prahe, Bratislave a v Košiciach.
