„Chcem Ťa chrániť, chcem Ťa strážiť...“ spieva v známej zaľúbenej piesni mladá speváčka. Asi by tým prekvapila zástancov názoru, že vedúcu a ochrannú funkciu vo vzťahu má mať muž. Realita je však komplexnejšia a funkčné vzťahy medzi mužmi a ženami majú dnes skôr vzájomnú a rovnocennú povahu. Vzájomnosť a rovnocennosť ťažko od seba oddeliť. [1]

V rovnocennom vzťahu, kde majú „vedúcu úlohu“ obaja partneri, nikto neprichádza o svoju mužnosť ani ženskosť. A to ani vtedy, ak je toto vedenie niekedy trochu viac vychýlené k žene ako k mužovi. Čo je bežná situácia, vyplývajúca z toho, že aj mnohé ženy sú schopné, úspešné, talentované, zdatné, statočné, mocné...

Práve nepochopenie či neprijatie tejto reality vedie často k problémom v partnerských vzťahoch a v konečnom dôsledku ku kríze rodiny. Za krízou partnerských vzťahov a rodiny tak treba hľadať skôr nasilu presadzovanú nerovnosť, než antropologicky prirodzenejšiu rovnosť.

Antropologický pohľad

Z antropologického hľadiska nie je rovnocenný vzťah muža a ženy úletom od evolučného „normálu“, ale skôr návratom k nemu. Dominantné postavenie muža vo vzťahu k žene nie je nič také, čo by súčasné antropologické poznatky považovali za evolučne samozrejmé alebo nevyhnutné. Práve naopak. [2]

Boh naozaj stvoril muža ako muža a ženu ako ženu – ale nie takým spôsobom, aby výlučne jeden z nich robil tomu druhému vedúceho. Rozdiely medzi pohlaviami nedávajú základ pre dominanciu ktoréhokoľvek. Toto konštatovanie nemá nič spoločné s popieraním dvoch pohlaví.

Žena má oproti mužovi menej svalov hlavne v horných partiách tela, ale môže byť prakticky rovnako pohyblivá. Má lepší imunitný systém, vďaka čomu sa dlhšie dožíva. Jej aktívna sexualita je najmenej taká výkonná ako u muža, pričom trvá do vyššieho veku. Zrejme to má dosah aj na celkovú kondíciu, kde sa ženská prevaha často prejavuje už v strednom veku.

Žena je rovnako inteligentná ako muž, ba na vysokých školách študuje viac žien ako mužov. Nepreukázalo sa, že by inteligencia žien bola celkovo iná ako mužská, alebo, že by rozdiely v jej uplatnení mali antropologickú povahu. Vie myslieť strategicky aj takticky. Vie plánovať, byť taká istá rozhodná, žiaľ, i krutá. Žena je celkovo najmenej taká zdatná ako muž i napriek tomu, že v tehotenstve a istý čas potom potrebuje opateru. Občas ju potrebuje každý človek.

Americký antropológ Robert F. Murphy (1924-1990) v súvislosti s populárnymi teóriami o „prirodzených“ rozdieloch medzi mužmi a ženami napísal: „téma pohlavia a pohlavných rolí ... je téma, na ktorú má každý svoje teórie, ktoré sú celkovo chybné, ale ktoré vytvárajú dôležité predpoklady či domnienky o vzťahoch medzi pohlaviami. Význam populárnych teórií o rozdieloch medzi pohlaviami spočíva skôr v tom, čo odhaľujú o spoločenskom systéme, než v tom, čo hovoria o ženách a mužoch; sú to spoločensky užitočné lži“. Teórie o prirodzenej dominancií mužov odmieta s tým, že dostatočným dôkazom ich nesprávnosti je existencia mnohých spoločností, kde majú muži a ženy rovnakú moc. [3]

Viesť má muž... alebo skôr obaja?

Sú aj iné názory. Juraj Sedláček uvádza, že „ ...muž je tým, ktorý má byť ten silnejší; ten, ktorý vedie a má vedieť obrániť. To platí nielen v rodine, ale aj v profesijnom živote. Táto úloha patrí mužovi.“ [...] „...manželka potrebuje stabilnú oporu a deti potrebujú stabilný mužský vzor.“ [...] „Muž má byť ten sebaistý, ktorý vedie.“ [...] „Pre ženu je dôležité, aby sa nebála byť zraniteľnou a nechala muža viesť.“ Zdôrazňuje pritom, že muž „vidí dlhodobý komfort vďaka vízií, ktorú ako muž môže mať“, kým žena má zas „úžasný akcent vyživovacej starostlivosti aktuálnej situácie“. Preto by mal mať (strategické) vedenie muž. Ďalej J. Sedláček poukazuje na to, že muž by nemal byť „mäkkýš, pudinkáč“ a malo by platiť povestné slovo chlapa. [4]

Tento prístup má svoje čaro v tom, že poukazuje na potrebnú schopnosť prebrať vedenie, niesť zodpovednosť za seba aj druhých, postarať sa, ochrániť, byť oporou a keď je treba, opustiť „komfortnú zónu“. Môžeme to nazvať jedným slovom: zrelosť.

V rovnocennom vzťahu sú však uvedené cnosti vlastnosťou muža i ženy. Ide skôr o to podeliť si tieto kompetencie tak, aby to bolo v danej situácií najoptimálnejšie, nie držať sa predpísaného návodu, kto má mať akú pozíciu. Zjavná absencia zmienených vlastností „desexualizuje“ muža i ženu, ale rovnako aj ich upnuté očakávanie najmä od toho druhého.

Dôraz na vedúcu pozíciu muža aj vtedy, keď nezodpovedá realite, vedie k tlakom na rozpad vzťahu, ktorý môže nadobudnúť patologickú podobu. Často v ňom potom trpí práve žena.

Uveďme tri podstatné spoločenské situácie, ktoré zásadne menia pomer muža a ženy oproti patriarchálnemu vzoru. Jedna je z oblasti sociálno-ekonomického postavenia, druhá z oblasti sexuality, udržiavania vzťahu a iniciatívy v ňom, tretia sa týka ochrany.

Emancipácia a jej dôsledky

V istej etape vývoja ľudstva sa v mnohých spoločnostiach presadil patriarchálny vzor, kde muž predstavuje spoločenskú a ekonomickú oporu a ochranu. Kľúčové pre poskytnutie týchto hodnôt je spoločenské postavenie. To je v rôznych sociálnych systémoch dané rôznymi faktormi či vlastnosťami, ktoré nemusia súvisieť s tým, či človek disponuje evolučne perspektívnymi danosťami. Evolučne cennými sú tu najmä fyzická príťažlivosť (vyjadruje vitalitu) a inteligencia, ktoré sú vysoko dedičné. U oboch pohlaví preto pôsobia aj ako sexuálne atraktory. Z reprodukčného hľadiska je dôležitá tiež mladosť. Muž i žena má vyššie a lepšie šance na biologickú reprodukciu s mladším partnerom.

Tieto hodnoty do patriarchálneho vzťahu prinášala najmä žena. Muž poskytoval hlavne svoj status. Genderová ideológia pritom ženu presviedčala, že muž je a aj by mal byť zdatnejší, schopnejší a úspešnejší ako ona. Jej „úspechom“ malo byť vydať sa za úspešného muža.

Logickým dôsledkom výmeny hodnôt odlišnej povahy bol vznik „trhu vzťahov“, kde sa krása a mladosť žien vymieňa za sociálnu pozíciu muža, teda najmä majetok a moc. Toto bolo v istom čase odmietnuté, lebo je proste antropologicky, ľudsky, neprirodzené, aby si iba jeden účastník vzťahu vyberal, bez sociálneho a ekonomického tlaku, partnera, ktorý sa mu páči. Rovnako ako to, aby niekto musel byť vždy, alebo aspoň spravidla ten menej zdatný, schopný a úspešný.

Základom tejto emancipácie bolo sociálno-ekonomické osamostatnenie žien. Otvorili sa tým však i možnosti pre mužov, ktorí môžu osloviť ženu aj inak, ako vyšším sociálnym statusom.

Jan Keller v tomto ohľade píše, že hoci monopol mužov na vedúce pozície v organizáciách ešte prežíva (dodajme, nie absolútny), jeho význam znižuje i vlastný príjem žien, ktoré tak popri svojej fyzickej atraktivite môžu poskytnúť „i profesijný status a spoločenské postavenie“. Kritériá pre výber partnera sa tak stali u oboch pohlaví viac podobné a vzťahy medzi nimi vzájomnejšie. Muž i žena si môže vyberať partnera podľa tých kritérií, ako prv mohli len muži. Zabezpečenie tam bežne nehrá rolu. Ako píše Keller, v oblasti mileneckých vzťahov „obe strany ponúkajú vlastnú atraktívnosť výmenou za dočasnú sexuálnu priazeň.“ [5]

Tieto posuny ovplyvnili aj vnímanie krásy. Jej antropologicky prirodzenejšie poňatie až tak nepreferuje „silné“ stránky u muža a „slabé“ u ženy, vrátane prehnaného dôrazu na mladosť žien. Uprednostňuje sa telesná prirodzenosť a vitalita ženy, namiesto kozmetických či odevných úprav jej tela tak, aby vyzerala neprirodzene slabo, krehko... Emancipovaná žena tiež znovuzískala nárok na to, aby bol pre ňu telesne a ľudsky príťažlivý aj jej muž.

Výsledkom zapojenia žien do spoločenského, ekonomického, politického života je aj to, že mnohé ženy sú na tom spoločensky dobre. Sú samostatné a často aj úspešné. Majú majetok, vplyv, moc. Ak by sme ich výber partnera obmedzili na statusovo dominantných mužov, rapídne a zbytočne by sme ho zúžili. Čím by bola žena úspešnejšia, alebo inak schopná či zdatná, tým by bola na tom „evolučne“ horšie – presne opačne ako muž. Nedáva to zmysel.

Zmysel nedáva ani to, aby často schopnejšie a vzdelanejšie ženy mali slabšiu pozíciu ako muži. Je teda bežné, že žena je spoločensky rovnako silná ba i silnejšia ako jej muž. Nie je to výrazom jeho menejcennosti. Hra na jeho vedúce postavenie však potom nemá reálny základ. Vzťah by sme rozbili, ak by sme tam mužskú vedúcu pozíciu nasilu chceli mať.

Súlad z disharmónie

Kultúrne zmeny neprebiehajú plynulo. Zmena privodí reakciu, čiastkový návrat starého, avšak v inej, často dekadentnej podobe. Táto dekadencia v sebe zahŕňa základ pre jej prekonanie tým, že na opačnej strane kultúrneho systému spôsobuje rozvoj opozičných kultúrnych vzorov. Kultúrna reakcia je tak prekonaná pôvodnou tendenciou, často v rozvinutejšej podobe...

Od 80. rokov nastupuje kultúrna reakcia na emancipáciu, pre ktorú sa ujal názov „sexuálna kontrarevolúcia“. Emancipáciu ako takú nezrušila, ale v niektorých častiach spoločnosti a kultúry prináša dekadentný návrat starších pomerov. Vidíme tak určitý „kultúrny dualizmus“. Niektorí ľudia žijú v dominantných vzťahoch, iní preferujú rovnosť.

Jedných z následkov „sexuálnej kontrarevolúcie“ je dočasná normalizácia faktickej polygýnie (viacženstva) niektorých statusovo dominantných mužov v horných častiach spoločenského systému. To sú ľudia typu istého politika a podnikateľa, známeho tým, že má deti s deviatimi ženami. Nevieme ani odhadnúť, koľko jeho „partneriek“ zostalo bezdetnými. Polygýnia tu má väčšinou „poradový“ charakter, teda partnerky muž strieda.

Logickým dôsledkom takéhoto stavu v istých kruhoch, je ale to, že v ostatných častiach spoločnosti nastáva opačný stav. Keďže na jednu ženu vytvárajúcu vzťahy s mužmi, tu pripadá viac ako jeden muž, dochádza k niečomu, čo viac pripomína „poradovú“ polyandriu (viacmužstvo). Má však umiernenejší charakter, väčšinou sa až tak nekoncentruje na zopár statusovo dominantných žien. [6]

V praxi to vyzerá tak, že dievča alebo žena vo vzťahu s chlapcom alebo mužom má často viac skúseností ako on. Buď má ona viac vzťahov za sebou ako on, alebo ona už má skúsenosti s určitými vzťahmi a on ešte nie.

Vzniká tak situácia, ktorá prevracia naruby patriarchálny vzor, kde muž prináša do vzťahu „skúsenosti“ a žena „čistotu, cudnosť“. Je dôležité, aby obe strany vedeli prijať hodnotu tej druhej. Inak to vedie ku vzájomnému opovrhovaniu. Muž by mal akceptovať, že žena je tu tou „silnejšou“. Žena by mala prijať hodnotu toho, pre ktorého je jedine ona tá naozajstná „baba“.

Táto vzájomná akceptácia by mohla fungovať len ťažko, ak by boli rolové očakávania partnerov neprimerané sociálnej realite. Muž sa tu sotva môže hrať na reálne „dominantného“. Žena by sotva mohla defenzívne očakávať, že bude poslednou v dlhej rade jeho frajerok a od tohto odvodzovala hodnotu „pravého muža“. Ťažko môže očakávať „prevahu a dominanciu“ muža, keďže ju má skôr ona.

Vo vzťahu, ktorý má i pri miernych odchýlkach rovnocennú povahu však ide o to, aby obe časti vytvorili celok, kde sa hodnota jedného stáva vlastníctvom druhého. Paradoxne, takýto súlad z disharmónie, sa dá ľahšie dosiahnuť, ak je prípadná mierna dominancia a iniciatíva vychýlená k žene. Jej dominancia nie je až tak stereotypizovaná a nemá takú okázalú povahu. Role patriarchálneho vzoru sa tu vymieňajú, ale miernejším spôsobom, ktorý sa dá ľahšie prijať.

Očakávanie mužskej dominancie, by preto ťažšie viedlo k takémuto súladu často i vtedy, ak by rolové očakávania mali oporu v  realite. Je však prakticky nemožné, ak sú v rozpore s ňou.

Paradoxy „trhu vzťahov“

Zdanlivým paradoxom „trhu vzťahov“ je aj to, že k sociálno-ekonomickej náhrade zo strany muža smerom k žene, dochádza v zmienenej „polygynickej“ oblasti. Čiže tam, kde viac žien pripadá na menší počet mužov. Sociálno-ekonomická odplata teda prislúcha partnerovi s nižším vzťahovým „skóre“, zo strany partnera, ktorý má „skóre“ vyššie.

V „polyandrickej“ oblasti, však žena, ktorá tu má obyčajne len o trošku vyššie „skóre“ ako muž, túto náhradu poskytuje skôr emocionálne a vzťahovo. Skúsenosti by mala využiť na to, aby ho „naučila“ byť jej dobrým mužom, ale aj naopak. Statky sociálno-ekonomickej povahy by obaja partneri mali zháňať inak, ako cez posteľ. Tento vzor až tak zásadne nenarúša rovnosť vo vzťahu a tak mierna disharmónia, po nežnej búrke ľahšie vyústi v súlad.

Akákoľvek polygamia tu však má zmysel len vtedy, ak v konečnom dôsledku vedie k monogamnému vzťahu, ktorý je evolučne najnovším typom. Monogamný vzťah rovnocenných partnerov môže byť hlbší a bližší, ako ktorákoľvek iná forma vzťahu ženy a muža.

Dvaja kamaráti v zákope

Jeden z podstatných atribútov konceptu vedúceho postavenia muža vo vzťahu k žene je jeho ochranná funkcia. Keďže muž má väčšinou silnejšie ruky ako žena a v priemere bývajú muži o čosi vyšší, no tak skôr muž by mal robiť „ochranku“...

Jedna vec je, že priemerný údaj nemusí odrážať konkrétny pár. Podstatnejšie je to, že ohrozenie nemusí mať povahu inej osoby s bakuľou v ruke. No aj pri fyzických konfliktoch, vedených strelnými zbraňami, môže mať nižšia, pohyblivá a pohotovejšia žena, dobrá strelkyňa, väčšiu šancu na víťazstvo, ako muž. Už dávno to zistili armády, využívajúce ženy ako odstreľovačky.

Konflikty však väčšinou nemajú fyzický charakter. Sú spoločenskej povahy. Ich riešenie vyžaduje sociálne kompetencie, moc či vplyv. Tu sa znova dostávame k spoločenskému postaveniu žien. Ak má žena rovnako silnú, alebo i silnejšiu spoločenskú pozíciu ako muž, no tak riešenie konfliktu, leží rovnako, alebo i viac na jej pleciach. Nie preto, že by muž bol zbabelec, ale preto, lebo tu je ona silnejšia. Tak ako by mohol byť silnejší muž v prípade, že nejaký problém vyžaduje mocnejšie ruky.

Je tu však niečo ešte podstatnejšie. Dvaja vojaci, kamaráti v zákope počas boja, neriešia to, že jeden je troch vyšší a má silnejšie ruky. Musia bojovať spoločne, koľko vládzu, ale neuplatňuje sa medzi nimi dominantný vzťah. To je skutočná bojová situácia. Dominantný archetypálny „Rambo“ by v nej neprežil ani minútu.

Muž môže za svoju milovanú osobu, alebo po jej boku, bojovať statočnejšie, efektívnejšie a podstúpiť väčšie riziko, keď sú v rovnocennom vzťahu, než by to bolo pri vzťahu dominantnom. Bojuje za ňu ako za rovnocennú kamarátku. Nezlomí ho, ak mu niekto podryje predstavu jeho vedenia či prevahy. Nebojuje z perspektívy svojej prevahy.

Všetky tie ochranné atribúty, ktoré mu pripisuje dominantný vzťahový vzor, ešte lepšie fungujú vtedy, ak je ten vzťah rovnocenný – ak je to priateľstvo. Podstatné je aj to, že dvaja kamaráti nielen v zákope vyhrajú len vtedy, ak budú bojovať obaja. Že aj žena vie statočne bojovať za milovaného človeka, iste nemusíme dodávať.

Čo je príčinou krízy partnerských vzťahov?

Fenomén sexuálnej kontrarevolúcie je, podľa štatistických údajov, spojený s poklesom množstva intímnych vzťahov medzi mužmi a ženami. Ďalším znakom je určitý návrat na poli emancipácie. Znova dochádza k presadzovaniu takých kultúrnych vzorov, ktoré ženu stavajú do pozície pasívneho objektu mužského aktívneho záujmu. Jej úlohou je byť hlavne príťažlivá pre muža svojou krásou, byť slabá, zraniteľná... Menej dôrazu sa kladie na jej charakter, zrelosť, zdatnosť, úspech a nezávislosť. Žena vstupuje na „trh vzťahov“ podobne, ako za starších čias. Ako píše Scot Stossell vo svojej štúdií „Sexual counterrevolution“, ikonickou sa v tomto smere stala kniha „The Rules...“ od Ellen Fein a Sherrie Schneider, ktorá podľa neho „zmazala ženské oslobodenie za posledných 40 rokov“. [7]

Sexuálna kontrarevolúcia nevrátila dejiny späť. Priniesla iba partikulárny a často zdeformovaný návrat minulého. Napriek tomuto návratu, mnohí ľudia preferujú vo vzťahu rovnosť.

Viaceré výskumy problematiky rovnosti a nerovnosti vzťahov medzi mužmi a ženami, v rôznych kontextoch, dospeli k rovnakému záveru: Vzťahy, ktoré sú založené na rovnosti, kde nie sú rodové role veľmi diferencované, fungujú lepšie, než tie, kde sa role striktne diferencujú podľa patriarchálneho vzoru. Týka sa to aj toho, že žena si nehľadá muža kvôli zabezpečeniu, teda je schopná sa zabezpečiť sama a takisto, muž preberá na seba ťarchu tých činností, ktoré prv boli výlučne „ženské“. Indikátorom blízkosti a spokojnosti vzťahu v týchto výskumoch bola sexuálna spokojnosť – kvalita a intenzita sexuálneho pomeru. [8]

Je teda značná empirická evidencia, ktorá hovorí, že kultúrny návrat nerovnosti priniesol pokles množstva ako aj znižovanie úspešnosti vzniknutých partnerských vzťahov a zároveň, lepšie fungujú tie vzťahy medzi mužmi a ženami, v ktorých sa uplatňuje rovnosť.

Kultúrna reakcia na krízu rodových vzťahov, ktorá obchádza otázku rovnosti, má často dvojakú podobu. Na jednej strane je to priame odmietnutie rovnosti, dekadentný návrat pasívnej feminity a dominantnej maskulinity. Niektorí šarlatáni na youtube tromfli aj pôvodnú patriarchálnu gender-ideológiu: Žena u nich stratila nárok i na posledné zbytky fyzickej príťažlivosti muža, má ju priťahovať už len jeho čistá dominancia. „Žena nepotrebuje muža, ktorý s ňou bude diskutovať, ale muža, ktorý ju bude viesť“. Žene vraj netreba partnera ale bossa... Na druhej strane je to únik od vzťahu muža a ženy k problematike sexuálnych menšín. Pojmu rodová rovnosť sa tak niekedy vtláča iný význam oproti tomu pôvodnému.

Zrelosť ženy aj muža?

Dominantný patriarchálny vzor kladie, pochopiteľne, dôraz na zrelosť muža. Ak pojem zrelosť pozitívne aplikuje aj na ženu, obyčajne ju obmedzuje na schopnosť byť krásnou, taktnou, nežnou, zraniteľnou, vychovávať dieťa vo vzťahu, kde má vedúcu pozíciu muž. Zrelosť u muža sa definuje ako schopnosť viesť, postarať sa, ochrániť, presadiť sa, prípadne riskovať. Fakticky, je teda zrelosť cenená u muža. U ženy sa skôr preferuje mladosť, krehkosť, krása...

Pri rovnocennom vzťahu sa atribúty zrelosti očakávajú u oboch pohlaví. Syntetický prvok spočíva v tom, že obsah zrelosti tu do značnej preberá a o niektoré „ženské“ prvky rozširuje niekdajšie „mužské“ poňatie zrelosti, kým forma sa približuje tomu „ženskému“. Fyzická i duševná zdatnosť, schopnosť určitého spoločenského presadenia sa alebo fungovania, schopnosť zabezpečiť, ochrániť a postarať sa o seba i druhého, sa vyžadujú u žien i mužov, ale v menej okázalej, menej dominantnej, menej „mačistickej“ podobe.

Zrelosť podľa patriarchálneho vzoru je schopnosť muža zaujať vo vzťahu vedúcu, ochrannú a zabezpečovaciu pozíciu. Zrelosť v emancipovanejšej podobe je schopnosť oboch partnerov vytvoriť rovnocenný vzťah, ktorý znáša primerané odchýlky v oboch smeroch.

Nízke nároky na ženskú zrelosť, ženu v podstate ponižujú, splniť ich môže ešte pred 20. rokom života. Bránia jej vytvoriť s mužom rovnocenný vzťah, zužujú jej možnosti výberu partnera. Antropologicky sú tiež prevrátené naruby. Tým, že zo zrelosti robia ženskú antihodnotu, úplne neopodstatnene navodzujú dojem predčasnej staroby či nízkej hodnoty u ženy často práve vtedy, keď je prirodzene najschopnejšia, najpríťažlivejšia a najlepšie disponovaná vytvoriť s mužom partnerský vzťah. Ako keby jemné zrelé vrásky neboli sexi... [9]

Hodnota zrelosti

Zmienený kultúrny dualizmus spôsobuje aj to, že niektoré ženy, ktoré inak nemali sklony hľadať (statusovo) dominantného muža, sú rôznymi okolnosťami vtiahnuté fungovať v určitej fáze života ako zlatokopky. Nie vždy obsahom, často však s ohľadom na istý spoločenský tlak preberajú vonkajšiu formu. Namiesto kondičky diéta, kozmetické úpravy tela namiesto jeho prirodzenosti... Forma však tlačí k prijatiu obsahu. Dozrievanie ženy tak občas vyžaduje prekonať zlatokopkársku fázu jej života alebo niečo, čo sa na ňu ponášalo.

Zrelosť u ženy je tak niekedy ťažšie získaná, ako u muža. V prvom rade by si svoju zrelosť mala ceniť žena sama a od toho, čo nebolo v jej živote dôstojné, sa nebáť dištancovať formálne i obsahovo. Nie je na tom nič zlé, ak iniciatívu preberie žena. Primerané gentlemanské správanie k žene však nemusí byť prejavom mužskej prevahy. Skôr odmenou za jej zrelosť a často je to aj taký malý test. Ozajstná dáma ho opätuje a vzniká tak akési vzájomné gentlemanstvo. Dvoch rovnocenných ľudí. Má to i háčik: aj muž by mal na ženu – partnerku pôsobiť telesne a ľudsky príjemne. Nemôže to byť hra na jednu bránku.

Kresťanské hľadisko

Kresťanstvo zhodou historických okolností vzniklo v tej etape vývoja ľudstva, ktorú môžeme považovať za vysoko patriarchálnu. To ešte stále ovplyvňuje niektoré formálne atribúty kresťanskej tradície, ale nemá to až taký zásadný dosah na podstatu učenia.

S prihliadnutím k historickým okolnostiam, bolo Kresťanstvo v podstatne revolučným kultúrnym prvkom, ktorý v danej historickej epoche posunul ľudstvo, ako aj vzťahy medzi mužmi a ženami, k väčšej vzájomnosti a rovnosti. Skôr toto je podstatou kresťanského učenia, nie formálne atribúty ovplyvnené momentálnymi kultúrnymi pomermi v biblických dobách. Zjednodušene povedané, ak má byť kresťanstvo dnes, tým, čo bolo včera, tak aj v dnešnej situácií by malo posúvať vzťahy medzi ľuďmi k väčšej vzájomnosti a rovnosti.

Antropologické výskumy, ktoré skúmajú vzťahy rovnosti medzi mužmi a ženami u dnešných primitívnych, resp. prírodných spoločností, dávajú rovnocenné vzťahové vzory do súvislosti s monogamnými vzťahmi. [10]

Rovnosť a monogamia sú skrátka, do značnej miery spojené. Kresťanské učenie svojim dôrazom na monogamný zväzok muža a ženy teda prispelo k vyrovnaniu ich vzťahov. Ale zďaleka nielen tým... Michel Quoist píše „...milovať znamená chcieť, aby druhý zostal slobodný“ [...] „Milovať znamená chcieť zo všetkých síl dobro druhého, a to dokonca viac než dobro vlastné, a robiť všetko preto, aby milovaný rástol a neskôr sa plne rozvinul.“ [11]

Tieto výroky, hoci hovoria o láske, v podstate zahŕňajú koncept priateľstva. Sú v sociologickom rozpore s konceptom dominancie, vedúcej pozície, ktoréhokoľvek z partnerov. Ak má láska – bez ohľadu na to, či ľúbi muž, alebo žena – sledovať slobodný rozvoj toho druhého, dokonca ho podporovať v tom, v čom má potenciál, potom by bolo nezmyselné, aby sme a priori pripisovali vedúce postavenie mužovi alebo žene v akejkoľvek oblasti, nieto celkovo.

Na tomto rozpore sa dá ilustrovať, ako sa do vzájomného rozporu môžu dostať niektoré prístupy v kresťanskej intelektuálnej oblasti. Nedá sa však povedať, že by bazírovanie na mužskej dominancií, bolo podstatou kresťanskej náuky.

Kresťanstvo so svojou hodnotovou výbavou, môže v skutočnosti veľmi dobre podporiť akýkoľvek monogamný zväzok muža a ženy. Nie iba patriarchálne dominantný. Dôraz na podstatné kresťanské manželské cnosti, najmä vernosť, môže eliminovať napätia vyplývajúce z úspechu, alebo aj trošku silnejšej spoločenskej pozície nielen muža, ale aj ženy.

Z pohľadu kresťanských hodnôt dnes ide o ochranu toho podstatného. A nie obetovať vzťah medzi mužom a ženou kvôli bazírovaniu na jeho dnes už nie vždy primeraných formách.

Zázrak lásky, zázrak priateľstva

Ak v určitej dobe pojem láska označoval jednostranný ochranno-zabezpečovací vzťah, oplácaný z druhej strany sexuálne a reprodukčne, tak emancipáciou sa jej základom stal vzťah rovnocenný. Základom lásky sa stalo priateľstvo. Priateľstvo je rovnocenný vzťah.

Do popredia sa tak dostáva aj otázka priateľstva medzi mužom a ženou. Je zvláštne tým, že ľudská spolupatričnosť sa v ňom často mieša ešte aj s inou príťažlivosťou, visí nad ním „hrozba“ zaľúbenia sa. Neznižuje to hodnotu takéhoto priateľstva, často skôr naopak.

Nie každé priateľstvo musí prerásť do vzťahu označujúceho sa ako láska – nazvime ho „partnerská láska“. Ale láska rovnocenných partnerov vychádza z priateľstva a stále ním je. Priateľstvom asi nie je to, ak ho niekto čisto účelovo nadväzuje s cieľom dopracovať sa k „láske“. Ale pravdou je aj to, že priateľstvo lásku a nádej nezabíja.

Priateľstvo muža a ženy nemôže vždy prerásť v partnerskú lásku z viacerých dôvodov. Nemôžete sa zosobášiť so všetkými kamarátmi či kamarátkami. Zamilovať sa a túžiť, čo by malo byť impulzom takejto lásky, tiež nie je povinné, nemusí sa to vždy opätovať.

Praktická nemožnosť partnerskej lásky by mala vyplývať z trvania týchto okolností, ale nie z kliatby typu „friendship, never else“. Bolo by neférové, a priori vylúčiť z okruhu milovateľných osôb práve priateľov.

Láska vyplýva z priateľstva a to, čo zostáva, ak partnerská láska zanikne alebo nie je možná, je priateľstvo. Práve ono je tak často výrazom tej skutočnej lásky ako citu – alebo proste toho, že má človek niekoho naozaj úprimne, ľudsky, rád... Tak banálne a pritom podstatné. Nachádza sa to hlbšie, ako jednotlivé formy vzťahu, v ktorých sa to dá vyjadriť – či už vo forme priateľstva, alebo partnerskej lásky. Ale tou základnou formou je, u rovnocenných partnerov, asi práve priateľstvo.

Takýto vzťah muža a ženy má rad paradoxov. Priateľa má človek rád aj bez toho, aby bol do neho zaľúbený. Ale aj bez toho, aby bolo zaľúbenie opätované. No nevylučuje sa to. Práve naopak, do človeka, ktorého máte radi aj bez zaľúbenia, sa dokážete zaľúbiť ešte silnejšie. Ale dokážete to takou istou silou potlačiť, ak treba. To podstatné tam zostáva. To isté, čo spôsobuje, že zlomené srdce od kamaráta či kamarátky viac bolí, robí tú bolesť prijateľnejšou. Ak s partnerskou láskou zanikne aj priateľstvo, možno to nebolo priateľstvo, ani skutočná láska. To podstatné robí priateľstvo i partnerskú lásku skutočnými.

Dobre sa to dá vyjadriť teologickým pohľadom na vec. Ako píše Júlia Kubicová: „Pravá láska sa dáva v tichu. Je obetou sebadarovania; mlčky znáša krivdy, nepríjemnosti a mnohé súženia. [...] ... odovzdanosť láske vyžaduje práve tieto tiché obety ... [...] Je paradoxne naplnená, posilnená a upevnená nielen časom, ktorý ju očisťoval, okresával, formoval a budoval, ale aj tým, čoho sa musela vzdať. [...] Pravá láska je obetavá, nezištná, pokorná, bezhraničná, bezpodmienečná a tichá. Dokáže trpezlivo čakať na slovo, ktoré ju prebudí z ticha čakania, ako to poeticky opísal R. Thákur: ʻAk sa mi neozveš, srdce si naplním tvojím mlčaním a podriadim sa mu. Budem ťa čakať v tichosti, ako noc na svojej pochôdzke za svitu hviezd, trpezlivo a pokorne.ʽ ... milovať znamená mlčky dávať a nečakať odplatu“. [12]

Sviatky rodiny, lásky a priateľstva

Vianoce môžeme nazvať aj kresťanskými sviatkami rodiny. No vlastne i sviatkami lásky a teda, aj priateľstva. Sú to spojené veci, práve tak, ako sa kamarátka môže zmeniť na milovanú ženu a tá na najmilovanejšiu maminu na svete... Pritom stále zostáva kamarátkou. Alebo môže celý život zostať „len“ kamarátkou. Bez toho, aby sa niečo menilo na tom podstatnom... A podobne je to aj s kamarátmi, manželmi a ocinami.

Do vzťahu muža a ženy môže prísť „hviezdička“, podobná tej, aká kedysi ohlásila príchod Spasiteľa. Bez ohľadu na to, či ich zostane čakať na nebi, alebo sa tým dvom podarí dať jej život aj tu na zemi, inú, s nikým iným, hľadať nebudú. Tá hviezdička svieti stále a je veľmi podstatná. Kamaráti sa nepodrážajú ani v láske.

Mali by sme sa naučiť byť kamarátmi. Bez ohľadu na to, čo ešte okrem toho priateľstva príde, alebo nepríde. Priateľstvo je vzťahom rovnocenných partnerov. Spoločnosť, nech už k nám pristupuje cez akúkoľvek inštitúciu, by nám v tom mala pomáhať a nie vymýšľať dôvody, prečo sa to nedá. Práve tie paradoxy a zdanlivé rozpory, ktoré priateľstvo medzi mužom a ženou prináša, ho robia jednou z najkrajších vecí na svete.

Referencie:
[1] Citovaný text „Chcem Ťa chrániť, chcem Ťa strážiť“ pochádza z piesne „Anjel“. Pozri: Ďurica, Adam – Pusztová, Adriana: „Anjel.“ Kúzlo, naspievala Karmen Pál-Balážová. Universal Music, 2019. CD.
[2] Devlin, Hannah: „Early men and women were equal, say scientists.“ The Guardian. 14.5.2015, web, 17.12.2023. Doré, Louis: „Early men and women had gender equality, say anthropologists. The study suggest inequality only occured when people started to accumulate resources.“ Independent. 15.5.2015, web, 17.12.2023.
[3] Murphy, Robert F. (2010): Úvod do kulturní a sociální antropologie. SLON. s. 66
[4] Sedláček, Juraj: „Všetko podstatné a dôležité, čo treba vedieť o mužskom strachu.“ (rozhovor uskutočnila Júlia Kubicová) Júlia Kubicová / hlboké konverzácie; ťažké témy. 4.11.2023, web, 17.12.2023.
[5] Keller, Jan (2003): Nedomyšlená společnost. Doplněk. s. 62
[6] Úsmevne pôsobia výsledky niektorých ankiet, podľa ktorých majú muži „v priemere“ podstatne viac sexuálnych partneriek, ako ženy partnerov. Spoločnosť je rozdelená na skoro rovnako veľké skupiny mužov a žien v sexuálne aktívnom veku. Merané aritmetickým priemerom, by teda mali mať ženy i muži prakticky rovnaký výsledok. V texte článku spomínaný jav „poradovej“ polyandrie mohla vyostriť aj pracovná migrácia zo Slovenska po vstupe do EÚ. Správa CELSI z roku 2014 uvádza, že „v zahraničí pracujú častejšie mladé ženy, než muži“. Pozri: CELSI: Tlačová správa „Desať rokov voľného pohybu osôb v EÚ – čo nám priniesol a kto na ňom získal“. CELSI. 30.4.2014, web, 17.12.2023.
[7] Stossel, Scott: „The Sexual Counterrevolution“. The American Prospect. 19.12.2001 [Júl-August 1997], web, 17.12.2023. Fein, Ellen – Schneider, Sherrie (1995): The Rules: Time-tested Secrets for Capturing the Heart of Mr. Right. Warner Books.
[8] Ghodsee, Kristen: „Why Women Had Better Sex Under Socialism.“ The New York Times. 12.8.2023, web, 17.12.2023. Štérová, Martina: „Ženy svojich partnerov podvádzajú, pretože nepomáhajú v domácnosti.“ SME. 30.11.2016, web, 17.12.2023. Ghodsee, Kristen (2018): Why Women Had Better Sex Under Socialism: And Other Arguments for Economic Independence. Vintage Books.
[9] Libido môže istým spôsobom ovplyvniť celkovú kondíciu. Výskumy z 30. – 60. rokov 20. storočia odhalili, že muž je na vrchole sexuálnej výkonnosti pred 20. rokom života, kým žena hodne po 40-ke. Pozri aj: Wislocka, Michalina (1990): Umenie milovať. Smena.
[10] Pozri aj hore uvedený článok od Hannah Devlin v The Guardian.
[11] Quoist, Michel: „Rozprávaj mi o láske.“ (Júlia Kubicová) Júlia Kubicová / hlboké konverzácie; ťažké témy. 27.11.2023, web, 17.12.2023.
[12] Kubicová, Júlia: „Univerzálna reč lásky napĺňa slová tichom.“ Za stolom (zastolom.sk), 23.10. 2019, web, 17.12.2023.

Karol Krpala

Mgr. Karol Krpala, PhD.  vyštudoval politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ako aj sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave, kde obhájil doktorát. Po skončení doktorandského štúdia pracoval ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied. V súčasnosti žije na Slovensku, pracuje v oblasti politickej a sociálnej analýzy. Odborne sa špecializuje na problematiku politickej kultúry, ideológií a politických systémov. Je autorom viacerých vedeckých štúdií. Píše aj publicistické články.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora