Jennifer Romolini vychovávali rodičia „tvrdou rukou“. Kládli dôraz najmä na autoritu a vyžadovali od nej bezpodmienečný rešpekt. „Často som dostala facku za to, že som sa nesprávala podľa ich predstáv. Kričali po mne, aby som bola pracovitá,“ zaspomínala si pre New York Times autorka a moderátorka podcastov.
V tom čase si jej rodičia mysleli, že to robia pre jej dobro. Z Romolini sa snažili urobiť psychicky odolného človeka, ktorý sa správa racionálne a neutápa sa v pocitoch. Vyžadovali od nej, aby už ako dieťa premýšľala ako dospelí. „Nikdy som sa necítila dosť dobrá,“ podotkla Romolini.
Zrod workoholičky
Drsná výchova rodičov sa odzrkadlila na jej potrebe neustále dokazovať svoju hodnotu. Ako dospelá preto našla útechu v práci. „Začala som si privyrábať už v trinástich a odvtedy stále iba pracujem,“ dodala. Akékoľvek nepríjemné pocity sa snažila potlačiť tým, že si v zamestnaní na plecia brala ďalšie úlohy. Workoholizmus bol pre ňu skoro tak prirodzený ako dýchanie.
Hoci o súvise medzi traumou a rozvojom workoholizmu neexistuje veľa dôkazov, odborníci na duševné zdravie ho nevylučujú. Psychoterapeut Bryan E. Robinson naznačil, že ich spoločným menovateľom je parentifikácia.
Tento pojem opisuje nezdravé hranice medzi dieťaťom a rodičom, ktorí si medzi sebou vymenia úlohy. Dieťa ale nie je schopné naplniť očakávania rodičov, keďže jeho mozog je ešte stále vo vývine. Začne preto trpieť pocitmi neúspechu, vlastnej nedostatočnosti a zlyhania. „Parentifikácia má teda od rodičovskej lásky ďaleko,“ zdôraznila Romolini.
Dokonalý zamestnanec
V rámci parentifikácie majú rodičia navyše problém venovať pozornosť potrebám dieťaťa, u ktorého sa potom rozvinie perfekcionizmus a túžba kontrolovať všetky aspekty života. „Takéto detstvo môže ovplyvniť ľudí spôsobom, ktorý sa prejaví v zamestnaní,“ dodala Američanka.
Tá mala v práci potrebu neustále dokazovať svoju hodnotu a kompetentnosť. Okrem toho nevedela prijať kritiku, ktorej sa snažila za každú cenu vyhnúť. Často si preto na seba brala ďalšie a ďalšie povinnosti. Všetky ciele splnila „na jednotku“, nech boli akokoľvek nereálne – často ale na úkor vzťahov a zdravia. „Zamieňala som si úspech so šťastím, produktivitu s hodnotou. V korporátnom žargóne bývajú zamestnanci ako ja považovaní za proaktívnych, výkonných a samostatných. Sú snom každého manažéra,“ uzavrela Romolini.
Ďalšie dôležité správy
