Rozvíjajúce sa digitálne technológie prevrátili za posledných dvadsať rokov naruby viacero etablovaných odvetví. Zamestnanci technologického sektora, naopak, zažívali veľmi dobré obdobie. Okrem nástupných platov v šesťciferných sumách sa nemuseli báť o miesto, pretože odvetviu sa darilo a zisky firiem rástli. Po pandémii sa však situácia zmenila. Hoci nezamestnanosť v Spojených štátoch zostáva relatívne nízka, od roku 2022 prišlo o prácu vyše pol milióna pracovníkov technologického priemyslu.
Podobnej realite čelia aj firmy mimo Silicon Valley. O prácu prišli státisíce zamestnancov aj vo finančnom a v realitnom sektore, keďže zamestnávatelia sa museli prispôsobiť vyšším úrokovým sadzbám. Vo svete masového prepúšťania vznikla nová kultúra, ktorá zo straty práce urobila vec verejnú.
Na TikToku sa objavujú príspevky, v ktorých môžu sledovatelia spolu s autorom odpočítavať čas do jeho stretnutia s oddelením pre ľudské zdroje či pozrieť si, ako vyzerá bežný deň človeka bez práce. Niektorí užívatelia sociálnych sietí zachádzajú až tak ďaleko, že prepustenie vysielajú naživo.
Podľa profesorky Harvardovej obchodnej školy Sandry Sucherovej bývala strata zamestnania súkromnou záležitosťou. „V minulosti by vina za prepustenie padla na vaše plecia, aj keby ľudia vedeli, že nebolo spravodlivé. Mysleli by si, že pravdepodobne existoval dôvod, prečo ste dostali výpoveď,“ vysvetľuje.
Vec verejná
Pocity hanby začali počas pandémie odznievať, keďže o prácu vtedy prišli milióny zamestnancov často bez toho, aby poznali dôvod. Odkedy pre nich LinkedIn v júni 2020 vytvoril zelený odznak #OpenToWork, je nezamestnanosť na sociálnych sieťach viditeľnejšia a ľudia pre ňu majú oveľa väčšie pochopenie než kedykoľvek predtým. Odznak už od jeho zavedenia využilo približne 33 miliónov ľudí po celom svete.
Nedávne masové prepúšťania v technologickom sektore ešte viac posilnili myšlienku, že za ne môže skôr ekonomická situácia či rozhodnutia vedenia než slabý výkon zamestnanca. Možno aj preto sa o nich ľudia neboja verejne hovoriť. Príspevky na sociálnych sieťach možno považovať za akýsi druh svedectva, ktorý presúva vinu z pracovníka späť na zamestnávateľa. „Keď si prepustenie nahrávate, dávate tým najavo, že ste dobrý zamestnanec a chybu urobilo vedenie,“ vysvetľuje Denise Rousseauová, profesorka organizačného správania a verejnej politiky na Carnegie Mellon University.
Pre niektorých nezamestnaných je pridávanie príspevkov na sociálne siete spôsobom, ako vyniknúť medzi tisíckami ďalších ľudí bez práce a zabezpečiť si tým čo najrýchlejšie nový zdroj príjmu. Má to však svoje riziká, keďže personalisti sa svorne zhodujú, že kritizovanie bývalého zamestnávateľa pre nich nie je dobrým znamením. Emóciami nabitý príspevok alebo video na TikToku už môže autora prenasledovať po zvyšok kariéry.
Zakladateľka a generálna riaditeľka ABS Staffing Solutions Ariel Schurová odporúča uverejňovať skôr rady o tom, ako po prepustení postupovať ďalej, alebo hovoriť o tom, ako vďaka nemu dostali možnosť prehodnotiť kariérne ciele. Tento druh príspevkov môže viesť k vzniku novej siete kontaktov, ktorá môže byť pri hľadaní práce a príležitostí užitočná. Zdieľanie najvnútornejších pocitov nutne nemusí hrať vo váš prospech, dodáva Schurová: „Vždy si poviem, že by tento človek mal ísť na terapiu, a nie si vylievať srdce na LinkedIne.“
Dvojsečná zbraň
Niektorí zamestnávatelia tvrdia, že zverejňovanie akýchkoľvek informácií o prepustení je zlý nápad. Nolan Church, generálny riaditeľ startupu Continuum a bývalý rekrutér Googlu, chápe, prečo o tom majú ľudia potrebu hovoriť. „Pre mňa je to varovný signál,“ zdôrazňuje. Jeden z jeho známych nedávno na LinkedIn napísal, že predtým, ako získal novú prácu, bol osem mesiacov nezamestnaný.
Church spomína na to, ako mu kamarát – takisto generálny riaditeľ – v tejto súvislosti poslal správu, v ktorej tento krok skritizoval. Na mieste jeho zamestnávateľa by sa totiž okamžite začal zamýšľať nad tým, či na rozdiel od ostatných rekrutérov niečo negatívne neprehliadol, keď ho ostatní tak dlho odmietali.
Na Churcha sa za jeho názory zniesla vlna kritiky. Riaditeľ sa ale bráni, že ľudia sú neobjektívne bytosti, ktoré sú geneticky naprogramované tak, aby v príbehu vyplnili chýbajúce časti tou najhoršou možnou verziou udalostí. Ak teda dostal kandidát výpoveď spolu so 75 percentami tímu, skúsený náborár by chcel prirodzene vedieť, prečo nebol súčasťou 25 percent, ktoré si firma nechala.
Ďalšie dôležité správy
