Presunom na home office sa stratila bezprostredná väzba a možnosť fyzickej kontroly zamestnanca počas práce. Mnoho kolektívov teraz komunikuje prevažne na diaľku a stratili sa predtým bežné každodenné sociálne interakcie.
Je nepochybné, že vo väčšine prípadov práca z domu a absencia interakcií nepomáha angažovanosti zamestnancov vo vzťahu k organizácii. Podľa konateľa vzdelávacej inštitúcie Plus Academia Daniela Bacíka však spojitosť nie je celkom jednoznačná.
Hodnoty firmy
„Myslím si, že angažovanosť nie je otázka toho, či človek môže alebo nemôže pracovať z domu. Faktory, ktoré to ovplyvňujú, sú rôzne. Najdôležitejšiu úlohu zohráva firemná kultúra a hodnoty. Pokiaľ dochádza k stotožneniu sa s nimi, minimalizuje sa možnosť odchodu z firmy,“ konštatoval v nedávnom rozhovore pre TREND.
Ideálny variant podľa neho je, keď sa individuálne hodnoty zamestnanca prekrývajú s hodnotami firmy.
„Keďže homeoffice ostane vo veľkej miere bežnou súčasťou našich pracovných životov, pôjde o to, ako firmy budú pracovať s ľuďmi a tímami,“ upozornil.
Kríza nastavila zrkadlo
Z hľadiska posúdenia angažovanosti podľa D. Bacíka „pandémia, ako každá kríza, nastavila zrkadlo všetkým. Jednotlivcom aj organizáciám a spoločnosti ako celku. Ukázala, či systém v ktorom existujeme, funguje, alebo nie.“
Aj keby sa pandémia skončila hneď, 70 percent firiem ostane pri online školeniach
Pretože, ako pripomenul, „až v tlaku a zložitých situáciách sa ukáže pravá tvár človeka, firmy, organizácie a spoločnosti.“
„Kríza veľa ukázala, a teda roztvorila pomyslené nožnice medzi menej a viac angažovanými zamestnancami,“ konštatoval, pričom však dodal: „Nelámal by som palicu nad tými, ktorí to nezvládajú podľa našich predstáv. Určite na to majú dôvod a treba s nimi individuálne pracovať. Cieľom by malo byť vyjsť z krízy lepší a silnejší.“
Starostlivosť o zamestnanca
Podľa šéfa Plus Academie je v tejto oblasti priestor na individuálnu starostlivosť o zamestnanca. Psychickej kondícii človeka pomáhajú jeho sociálne väzby mimo pracoviska a vo voľnočasových aktivitách, ale zároveň by mal byť jej stav aj záujmom zamestnávateľa. Prax však podľa neho nie je uspokojivá.
„Je zarážajúce, ako ľudia a spoločnosť – po tom všetkom, čím sme si dejinne prešli – nevieme fungovať preventívne a pripraviť sa na krízové udalosti. Je typické, že až v čase krízy definujeme potrebu starostlivosti o ľudí, len aby nám to vydržali, aby ,prežiliʻ,“ konštatoval D. Bacík.
Ako naznačil, potom to často končí tým, že treba „hasiť“. „Verím, že z hasenia sa transformujeme do prevencie a že práca s odborníkmi sa stane bežnou súčasťou našich súkromných a profesionálnych životov,“ dodal.
