Tam, kde boli korupcia a úplatky neznáme
Rodák z Trenčína Dušan Viselka stihol využiť jednu z posledných možností na odchod z bývalého Československa a v roku 1970 emigroval do Švajčiarska. Viac než tri desaťročia viedol úspešnú firmu, ktorá klientom ponúkala technické riešenia v oblasti automatizácie výrobných procesov v priemysle.
„V roku 1947 bol môj otec ako mladý ambiciózny podnikateľ vo Švajčiarsku na výbere a školení týkajúcom sa štrikovacích mašín, ktoré tam ako riaditeľ a spolumajiteľ malej textilnej fabriky chcel nakupovať pre Slovensko. Po návrate zo Švajčiarska mu bolo oznámené, že fabrika bude zoštátnená. S týmto rozhodnutím sme všetko stratili.“
„Pre mňa bola škola a vtedajšie štátne inštitúcie psychoteror. Necítil som sa v mojej domovine ako doma.“
Viselkov otec napokon miesto generálneho riaditeľa pre štrikovacie podniky neprijal, pretože bolo podmienené vstupom do komunistickej strany, ktoré odmietol. „Vtedy otec vravel, že dvom pánom sa slúžiť nedá (Bohu a mamonu). Tomuto výroku som porozumel až neskoršie.“
D. Viselka sa ako syn „nekomunistu“ po mnohých peripetiách napokon dostal na elektrotechnickú priemyslovú školu v Dubnici. „Pre mňa bola škola a vtedajšie štátne inštitúcie psychoteror. Necítil som sa v mojej domovine ako doma,“ pokračoval.
„Celú dobu som čakal na možnosť, ako odísť do zahraničia. Prišla Pražská jar 1968 a s dubčekovským komunizmom sa táto možnosť naskytla. Po skončení školy som túto možnosť využil, bola to jedna z posledných pred opätovným zavretím hraníc.“
„Dôvera, ktorú som všade pociťoval, mi dávala sebavedomie, ktoré som na Slovensku nikdy nemal.“
D. Viselka sa od začiatku svojho pobytu cítil vo Švajčiarsku ako doma, ako plnohodnotný človek. Hoci vôbec nehovoril po nemecky, dostal viacero pracovných ponúk. Po troch mesiacoch dostal miesto na vývojovom oddelení. „Dôvera, ktorú som všade pociťoval, mi dávala sebavedomie, ktoré som na Slovensku nikdy nemal.“
Rozhodnutie začať samostatne urobil spoločne so svojou manželkou, ktorá podobne ako on odišla zo Slovenska počas uvoľnenia. Firma, ktorú založili, ponúkala zákazníkom technické riešenia v oblasti automatizácie výrobných procesov vo všetkých oblastiach priemyslu rôznymi technickými postupmi.
„Boli sme dosť prekvapení, ako sa v krátkej dobe z bývalých komunistov stali draví kapitalistickí podnikatelia.“
D. Viselka zdôraznil, že dôvera voči zákazníkom a ich platobná morálka bola dôležitým faktorom fungovania hospodárstva. „Korupcia a úplatky tu boli prakticky neznáme.“ Po 32 rokoch podnikania sa rozhodol svoju firmu predať.
Na Slovensko sa prvý raz po emigrovaní dostali po 18 rokoch. „Mestá sa nám zdali byť v oveľa horšom stave ako pred našim odchodom a to nás veľmi zarmucovalo.“ Najväčší rozdiel videli v zmene mentality ľudí. „Boli sme dosť prekvapení, ako sa v krátkej dobe z bývalých komunistov stali draví kapitalistickí podnikatelia.“
Ešte aj po 50 rokoch pobytu v zahraničí sa s manželkou cítia byť stále Slováci, hlavne pokiaľ ide o mentalitu, ktorá sa nedá zmeniť. „Takže sme trochu rozpoltení – ani Švajčiari, ani Slováci, čo je problém mnohých vysťahovalcov.“
„S domovom je to tak, že keď sme na Slovensku, cítime sa tam doma, tá mentalita je iná ako vo Švajčiarsku. Švajčiari sú uzavretí a ťažko niekomu otvárajú srdce. Slováci majú srdce niekedy na dlani, a to nám dáva pocit domoviny.“ O návrate do rodnej vlasti Viselkovci neuvažujú.
