V slovenských firmách musia zamestnanci doháňať to, čo sa mali naučiť už v škole

Hoci na Slovensku možno pozorovať pozitívny trend v súvislosti s interným vzdelávaním zamestnancov vo firmách, mnohé spoločnosti majú stále čo doháňať. Súvisí to aj s tým, akou formou sa vzdelávanie realizuje. O tom, aké stigmy poznačili interné vzdelávanie v minulosti, ako by k nemu firmy a zamestnanci mali pristupovať a čomu by sa mali vyhnúť, hovorí riadiaci partner a organizačný development partner spoločnosti SUVko Coaching Matúš Draganovský.

Ako sa slovenské firmy stavajú k otázke vzdelávania zamestnancov?

Táto otázka veľmi úzko súvisí s tým, ako máme u nás na Slovensku zakorenený sebarozvoj. Inými slovami chuť učiť sa, poznať svoje silné stránky či limity. Chcieť a mať ochotu si priznať, že niečo neviem.

Vnímam negatívne asociácie a presvedčenia, ktoré sa v nás zakorenili v čase, keď sa firemné vzdelávanie robilo formou menej riadených aktivít. Ak jednotlivci nerobili čísla, išli na školenie do drahého hotela v Tatrách, ktorý zaplatila firma. Účastníci nevedeli, prečo tam idú, k čomu celý proces bude viesť a kde všade im to pomôže. Ľudia majú preto zlú asociáciu a učenie nevnímajú ako radosť, ale ako niečo, čo musia absolvovať, pretože nie sú dosť dobrí.

Slovákom sa teda nechce učiť?

Zväčša máme vštepované skôr fixné zmýšľanie a vybudované presvedčenie, že ak sme sa vzdelávali 10 alebo 15 rokov v školách, viac nemusíme. A ak to od nás vyžadujú v práci, tak to ide ťažšie. Avšak vývoj a trh nespia a nároky na zvyšovanie našich kompetencií narastajú čoraz viac. Obzvlášť za posledné roky. Vnímam to tak, že by nám na Slovensku prospelo, ak by sme si osvojili viac myslenia, ktoré je zamerané na učenie sa a bádanie. Potrebujeme menej fixného a viac rastového myslenia.

Na základe toho, čo hovoríte, sa dá predpokladať, že Slovensko vo vzdelávaní zamestnancov zaostáva...

Áno, za svetom stále zaostávame, ale veľmi ma teší, že sa to zlepšuje. Vznikajú konkrétne iniciatívy firiem, komunít či združení, ktoré sú v tomto trendsetteri. Osobne si myslím, že k tomu veľmi pomáha aj digitálna doba a dostupnosť informácií. Veľmi si prajem, aby sa sebavzdelávanie stalo pevnou súčasťou našej popkultúry.

Myslím si, že niektoré témy sú u nás ešte tabu. Odsúvame ich zo základnej školy, presúvame na strednú, a tam zasa povieme, že ľudia sa to naučia na univerzite, kam však niektorí ani nedôjdu.

Dôležité sú kľúčové zručnosti, ktoré treba budovať od samého začiatku. Tímová súdržnosť, dynamika v tíme, vnímanie rôznorodosti alebo prezentačné zručnosti nie sú vôbec o talente, ale o tvrdej drine.