Vinárstvo do vena
Michal Kuropka uvádza ešte ďalší netradičný dôvod, prečo vbehol do biznisu svokrovcov – neudržateľnosť sociálneho systému. „Pracoval som aj pre finančné inštitúcie, a ak mi niekto povie, že dôchodkové pripoistenie, ktoré je nadviazané na štátne dlhopisy, má o niekoľko rokov zabezpečiť môj dôchodok, tak mu neverím.“
Sám pochádza z rodiny, kde sa jeho rodičia starajú o svojich rodičov, a tak to podľa neho funguje. Zdôrazňuje tiež význam rodinných firiem pre ekonomiku ako takú. Práve tento typ podnikania a nie veľké nadnárodné korporácie je základom nielen nemeckej či rakúskej ekonomiky, ale má svoje miesto aj v susednom Česku. „Pretože tieto firmy sa nepresunú za daňovými stimulmi do inej krajiny alebo keď sa ekonomike dočasne menej darí, nepresťahujú výrobu do menej rozvinutého štátu.“
Slobodné vinárstvo Zdroj: Miroslava Spodniaková
Nielen slovenským, ale celosvetovým trendom vo vinárstve je zlučovanie existujúcich podnikov do obrovských celkov. Viditeľné to je v súčasnosti hlavne vo Francúzsku. Na Slovensku tento trend už spustili finančné skupiny a ich odídení partneri. V zahraničí sa to deje aj preto, že sa vo vinárstve buď nenájde zručný potomok na pokračovanie vedenia, alebo, ak sa aj jeden nájde, nemá na vyplatenie ostatných majiteľov.
Takýchto príbehov nie je málo. I keď typické rodinné vinárstva s históriou niekoľkých generácií vo Francúzsku či v Taliansku sa už od malička snažia aspoň jedno z detí doviesť k tomu, aby podnik neskôr prevzalo a viedlo.
„Pri mojom pobyte vo francúzskych vinárskych rodinách som skutočne zažila bál, kde sa zišli významné vinárske klany a v podstate to bol priestor na dohadovanie sobáša, ktorý by mal aj obchodný zmysel. Čiže tomu vinárstvu je tam niekedy podriadené všetko,“ spomína dcéra Katarína.
Slobodné vinárstvo Zdroj: Miroslava Spodniaková
Každému po zásluhe
Podobné príbehy podnikateľských rodín vo svete sleduje najmä Michal Kuropka. „Myslím si, že jediná rozumná cesta, ako udržať majetok pokope, je trust. Iba členovia, ktorí sa aktívne podieľajú na chode firmy, majú niesť úžitky z podnikania,“ konštatuje. Čo sa týka jeho detí, tvrdí, že nebude na ne tlačiť, aby študovali enológiu, iba ak by chceli. Z vlastnej skúsenosti vie, že to nie je kľúčové pre vedenie podniku. Dôležitejšie je vedieť prijímať informácie a pracovať s nimi. „Pokojne sa môžu venovať aj niečomu inému. Napríklad hudbe. Ale musia počítať s tým, že tí, ktorí zostanú v podniku aktívne, budú o ňom aj rozhodovať.“
Jeho úvahy o truste sú zatiaľ výlučne teoretické. Aj preto, že o tomto modeli sa veľa hovorí, ale prakticky ho využíva len málo rodinných firiem. Jedným z mála príkladov je jedna z najstarších talianskych vinárskych rodín Antinori.
Dotácie by si zaslúžili lepšie pravidlá
Manželia Loveckí rozbiehali reštituovanú farmu v roku 1997 len z vlastných financií. Dostať sa v tom čase k štátnym dotáciám jednotlivci takmer nemali šancu a eurofondy ešte neboli. „Paradoxom je, že vtedy sme vedeli hospodáriť so ziskom aj bez dotácií. Dnes už žiaľ nie. Všetky ceny výrazne stúpli, napríklad strojov či hnojív sú na úrovni okolitých štátov. Ale komodity predávame prakticky za tie isté ceny, ako keď sme to tu rozbiehali, napríklad pšenicu,“ porovnáva Olga Lovecká zo Slobodného vinárstva.
Navyše je rozdiel aj v podpore poľnohospodárom medzi jednotlivými štátmi. Napríklad na Slovensku sa dotácie pre poľnohospodárov zdaňujú, čo je relatívne tunajšie špecifikum v EÚ. „Dvadsať percent z peňazí určených Úniou na poľnohospodárstvo sa vracia do štátneho rozpočtu a použije na niečo úplne iné.“
Aj keď vďaka dotáciám fungujú aktuálne v Únii takmer všetci, mohli by byť tunajšie pravidlá podľa Loveckých adresnejšie. „Poľnohospodárstvo samo osebe je čisté podnikanie. Učí vás veľkej pokore, pretože nemôžete prikázať, aby zapršalo.“ Dotácie však priniesli do poľnohospodárstva priveľa peňazí. V podstate sa vo veľkom hospodári len pre ne. Pritom cieľom by mali byť inovácie, dosahovanie poľnohospodárskej sebestačnosti jednotlivých krajín.
Odborná spolupráca na seriáli Rodinné firmy:
|
|
|
|
