Po rokoch splnený sen
Sen o vlastnom kabarete sa prisnil L. Siposovej už pred ôsmimi rokmi. A čím viac cestovala po svete a spoznávala rôzne kultúry a divadelné žánre, tým bol silnejší.
„Videla som kabaretné vystúpenia v New Yorku, Los Angeles, na Balkáne, v Prahe či v Paríži. Niektoré boli dokonale profesionálne, iné pripomínali stužkovú, ďalšie boli excentricky šialené, iné tak trochu špinavé. Ovplyvili ma všetky, ale často mi v nich chýbalo nejaké spojenie, téma, interakcia či spontánnosť. A tak som zistila, ako to chcem robiť ja. Kontaktne, vkusne, zmyselne, voňavo. Chcela som vizuálne atraktívny kabaret, ktorý by bol trochu na hrane, ale zároveň by divákov oslobodil a uniesol do iného sveta,“ hovorí kabaretiérka.
Do reality sa jej sen začal preklápať začiatkom roku 2016. V centre Bratislavy si našla zrekonštruovaný priestor v štvorposchodovom dome ukrytom v nenápadnom dvore vedľa električkovej trate. Súbežne s jeho zariaďovaním angažovala do svojho umeleckého tímu aj spolužiaka z konzervatória a zároveň kamaráta V. Púčika. Spolu s ním v priebehu roka pripravila niekoľko scenárov, podľa ktorých začal on inscenácie skúšať.
„Aby sme mohli kabaret 1. októbra otvoriť, potrebovali sme repertoár. Ako režisér som preto už niekoľko mesiacov spolu s hercami súbežne skúšal až štyri inscenácie,“ prezrádza V. Púčik a dodáva, že kým v tom čase musel hercov do divadla naháňať on, dnes sa do kabaretu hlásia sami. Aktuálne má divadlo v repertoári dvanásť titulov, ktoré vznikli v priebehu roka a pol, a spolupracuje so štyridsiatimi štyrmi umelcami.
Na začiatku však režiséra prekvapilo, že viacerí herci a herečky z kamenných divadiel mali na doskách kabaretu problém s improvizáciou. Keď stáli meter od divákov, ktorí na nich bezprostredne reagovali, mali strach. Adrenalínový moment improvizácie však nastane v takmer každom predstavení, je to špecifikum kabaretu. Divák sa v určitej miere stáva jeho spolutvorcom.
Vzácny je vklad publika v inscenácii Multicolor Show, ktorá v sebe nesie odkaz tolerancie a ľudskosti, a to aj vďaka tomu, že v nej so svojimi príbehmi vystupujú slovenskí umelci s koreňmi z Angoly, Ghany, Vietnamu, Talianska, Francúzska, Paraguaja aj Ruska. Počas tejto šou sa napríklad stalo aj to, že z hľadiska vstala Číňanka v strednom veku a do mikrofónu v krátkosti vyrozprávala svoj životný osud a zdôverila sa aj s pocitmi imigranta v cudzej zemi. Možnosť vystúpiť na pódium dostávajú diváci v tejto šou pravidelne.
S úvermi, ale s úsmevom
Hoci predstavenia v Red Cat Cabarete bývajú asi od novembra minulého roku väčšinou vždy vypredané, začiatky neboli ľahké. Boli večery, keď prišlo do klubu len zopár ľudí. A herci museli šou odohrať bez ohľadu na ich počet.
Zdroj: Milan David
„S kožou na trh musíte ísť aj vtedy, keď máte v hľadisku dvoch divákov a telo vám zviera kŕč,“ hovorí L. Siposová. Priznáva, že chybou bolo to, že sa na začiatku profilovali ako tajný lukratívny klub na spôsob podobných podnikov v Amerike a západnej Európe. Nikto však o nich nevedel a v slovenských podmienkach navyše takýto koncept nefungoval.
„Všetci sme na začiatku pociťovali veľkú frustráciu. Ani sme medzi sebou radšej nekomunikovali, aby sme si ju neznásobovali. Už po týždni som to chcela vzdať. Keď nám navyše zlyhal obchodný partner, ktorý zabezpečoval bar, musela som všetko riešiť za behu. Bol to obrovský stres. Bála som sa, že z toho vážne ochoriem,“ priznáva kabaretiérka.
Napriek tlaku zo strany okolia a blízkych, ktorí ich od projektu odhovárali, to však nevzdali. Stmeľujúcim človekom bola v tom čase najmä M. Džačková, ktorá ako bývalá profesionálna plavkyňa vedela, čo to znamená, ísť si pomaly a systematicky za svojím cieľom. Všetkým napokon pomohol aj koučing od ich spoločného kamaráta Andreja Glézia, vďaka ktorému si v sebe každý upratal svoje pocity a spoločne chytili druhý dych. A vtedy, v marci minulého roku, sa všetko zmenilo a návštevnosť kabaretu začala prudko rásť. Reakcie, ktoré umelci od divákov dostávali, im dodávali energiu. Zároveň pre nich boli záväzkom pokračovať.
Rast aj bez marketingu
Zaujímavé aj inšpirujúce je, že súčasný stav dosiahol kabaret bez výraznejšieho marketingu. Veľká časť propagácie stála len na posúvaní informácií ústnym podaním od spokojných divákov. Keď sa nazbierala kritická masa, odzrkadlilo sa to aj na návštevnosti.
„Keď máte dobrý produkt, tak sa dostanete do širšieho povedomia aj bez marketingu. Obzvlášť keď naň nemáte peniaze. Je pravda, že to trvá dlhšie ako s marketingom. Lenže luxus času si nemôže dovoliť každý. My sme však zariskovali,“ hovorí M. Džačková a dodáva, že na širšiu propagáciu kabaretu dnes využíva v zásade len sociálne siete či webovú stránku. Pomohli aj články v novinách, najmä vďaka angažovaniu sa L. Siposovej v televízii.
Prekvapením bolo, keď minulý rok v septembri, teda len rok po otvorení, získal Red Cat Cabaret 2. miesto v divadelnej ankete Dosky v diváckej kategórii Najobľúbenejšie bratislavské divadlo sezóny. O jeho obľúbenosti svedčí aj to, že doposiaľ sa len zhruba päť percent návštevníkov po predstavení vyjadrilo, že kabaret nie je žánrom pre nich, a už sa nevrátilo.
„To, že aktuálne mávame vypredané, však neznamená, že sme ,v plnke‘. Na rozbehnutie biznisu som si musela zobrať úver a dodnes pred sebou tlačím nejaké dlhy z prvej sezóny,“ priznáva L. Siposová. Navyše, do priestoru treba kontinuálne investovať. Aj to je dôvod, prečo si majiteľka kabaretu neberie honoráre za predstavenia, v ktorých vystupuje. Na osobnú spotrebu použije len časť tých peňazí, ktoré plynú do pokladnice z organizovaných večierkov pre firmy. Vďaka kabaretu však dostáva prácu aj v televízii alebo ako moderátorka. Fakt, že v kabarete zase dáva prácu ľuďom, ktorých má rada, je pre ňu momentálne najvyšším stupňom sebarealizácie.
