Náhle uzavretie a následné zbúranie mosta nad R1 v Banskej Bystrici spôsobilo kilometrové kolóny a hodiny čakania na dôležitej cestnej trase. Slováci by si mali zvykať, že podobné udalosti sa budú diať oveľa častejšie.

Pred dva a pol rokom Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (NKÚ SR) zverejnil alarmujúcu správu o stave slovenských mostov, ktorý sa rapídne zhoršuje. Kým v roku 2004 bolo vo veľmi dobrom technickom stave 4 500 cestných mostov, v roku 2020 to bolo už iba vyše 2 400. Išlo o 63-percentný pokles v priebehu šestnástich rokov. 

Z takmer 5 400 mostov je viac než pätina v najhorších kategóriách a vyžadujú si okamžitú opravu. „Dochádza tak k výraznému znehodnocovaniu majetku štátu i samospráv, ktoré z tohto pohľadu nie sú dobrými hospodármi‘,“ píše NKÚ.

Situácia sa odvtedy ďalej zhoršila. Rýchle uzavretie a zbúranie mosta v Kremničke je jeden z príznakov zhoršujúceho sa stavu majetku Slovenskej republiky. Aj keď ministerstvo dopravy hľadá alternatívy v podobe PPP projektov, je zrejmé, že na opravy mostov dlhodobo nie sú peniaze.

Už snaha zapojiť do ich rekonštrukcie súkromný kapitál je rezignáciou na to, že štát niekedy dokáže nájsť peniaze čo i len na údržbu kritickej infraštruktúry. Náklady na ňu pritom rýchlo rastú. Je omnoho jednoduchšie a lacnejšie opraviť mosty, ktoré sú ešte v uspokojivom stave, ako mosty, ktoré sa prepadli už do kritického stavu. Nakoniec nemusí ostávať nič iné, ako most zbúrať a postaviť nanovo. Ide však o násobne drahšiu investíciu.

Neschopnosť nájsť peniaze na udržiavanie dobrého stavu existujúcej infraštruktúry je zjavný prejav zlého hospodárenia štátu. 

„Odhadovaná životnosť mosta je pri jeho správnej údržbe sto rokov. Správcovia robia len nevyhnutné opravy mostov, ktoré neznesú odklad, preventívne opravy mostov v lepšej kondícii sú výnimočné. Keďže sme do mostov neinvestovali doteraz, náprava bude vyžadovať oveľa viac,“ priblížil vtedajší predseda NKÚ Karol Mitrík. 

Most do budúcnosti

Mosty sú aj symbolickým prepojením minulosti a budúcnosti. Toto prepojenie v modernom slovenskom štáte zlyháva na mnohých ďalších úrovniach a oblastiach. V porovnateľnej situácii je železničná doprava, kanalizácie, nemocnice či vládne budovy.

Investičný dlh Slovenska za posledné dekády sa nepohybuje v miliardách, ale môžu to byť už desiatky miliárd eur. Pri takej kritickej infraštruktúre ako mosty ide o čakanie na tragédiu. 

Vysoký investičný dlh sa prejavuje aj v súkromnej sfére. Napríklad Slovensko zažilo po covide jednu z najvyšších úrovní inflácie v Európskej únii, čomu pomohol aj málo inovatívny potravinársky priemysel.

Paradoxne súčasná vláda v posledných dňoch prišla s návrhom ďalej prudko navýšiť korporátne dane. To spolu s daňou z finančných transakcií spôsobí, že kapitálové výdavky klesnú aj v súkromnej sfére. Investovať sa bude ešte menej ako doteraz. 

Pritom slovenský štát vo verejných investíciách výrazne zaostáva za celým regiónom. V roku 2022, keď sú k dispozícii posledné dáta, investoval do tvorby kapitálu iba tri percentá HDP. Extrémom je Maďarsko, ktorého verejné investície bolo trikrát vyššie, no okolité štáty investujú zhruba o percento a pol viac ako Slovensko.

Keby sa krajina dorovnala na priemer EÚ, do investícií by dávala takmer o dve miliardy eur viac. Takáto suma by výrazne pomohla uchovať či skvalitniť existujúcu infraštruktúru. 

Problém Slovenska nie je len to, že na investičné výdavky dáva málo. Vláda z domácich zdrojov nedáva na investície takmer nič. V tomto roku sa očakávajú transfery z Európskej únie na úrovni 2,5 miliardy eur a budúci rok takmer tri miliardy eur. Znamená to, že veľkú väčšinu štátnych investícií tvoria eurofondy a covidové fondy. Keď sa tieto prostriedky v najbližších rokoch znížia, štát bude musieť nájsť miliardy na investície. A to v čase rastúcich tlakov na sociálne výdavky nebude ľahké.