Džungľa je zážitok
Tento dobrodruh vo festivalom mestečku zostal aj na noc. Žiadne ubytovanie si vopred nerezervoval. Keď vystúpil z autobusu, išiel po ulici a ľudí, ktorí posedávali pred svojimi domami a pili pivo, sa pýtal, či by ho nemohli na noc prichýliť. Do pol hodiny našiel manželský pár, ktorý ho bol schopný ubytovať. Spať priamo u miestnych, ktorých vôbec nepozná, sa mu to doteraz vypomstilo len raz a práve v Paname, keď ho opitý a agresívny nevlastný brat jeho hostiteľa okradol.
Zdroj: Michal Hertlík
Zostať v tejto krajine bez peňazí môže byť veľký problém. Hlavne pre Slováka, pre ktorého je Panama štyrikrát drahšia ako jeho rodná zem. Napríklad v historickej štvrti hlavného mesta Casco Viejo stojí jeden pokrm v tradičnej reštaurácii 15 až 20 dolárov, nápoj ďalších šesť dolárov. Vychutnať si tradičné jedlo v miestnej reštaurácii by si však mal každý cestovateľ. Interiér tradičnej panamskej reštaurácie je zdobený maskami a pódiom, kde robia miestni pre návštevníkov šou.
Ako dobrovoľník sa úplne bez peňazí M. Hertlík zaobišiel v džungli na jednom z panamských ostrovov. Bol neobývaný, žili tam asi piati Indiáni, ktorí boli najatí, aby pomáhali stavať príbytky a klčovať les. Za jedlo a strechu nad hlavou im tam týždeň pomáhal aj mladý Slovák. „Pre Indiánov to bolo zamestnanie, pre mňa dobrovoľníctvo, z ktorého som mal cenné skúsenosti,“ hovorí, aj keď dodáva, že Indiáni s ním toho veľa nenahovorili.
Kam (ne)jsť
Ďalším zážitkom, na ktorý nikdy nezabudne, je výstup na najvyšší vrch Panamy a zároveň vulkán Baru. Nachádza sa v západnej Paname, 20 kilometrov od hraníc s Kostarikou a je vysoký 3 474 metrov. Výstup na vrch sa začína v mestečku Boquete, odkiaľ sa už postupuje peši. „Začali sme s výstupom o polnoci, pričom túra sa mala končiť o šiestej ráno na vrchole. Bola to asi najťažšia vec, akú som zažil. Šesťhodinová túra počas dažďa, pričom som v tme videl iba na pol metra. Dvaja to po ceste vzdali, traja sme vyšli až hore,“ spomína M. Hertlík.
Zdroj: Michal Hertlík
Z vrcholu Baru zvyčajne vidno na jednej strane Tichý oceán, na druhej Karibské more. Kam sa ani slovenský dobrodruh neodvážil, je tropický prales v oblasti medzi Panamou a Kolumbiou, v provincii Darién. Ide o 87-kilometrový úsek, ktorý chýba k dokončeniu Panamerickej diaľnice spájajúcej Severnú a Južnú Ameriku. „Do tohto pralesa vstúpiť môžete, ale predtým by ste mali vedieť tri veci. Vraví sa, že sú tam kolumbijskí teroristi z organizácie FARC aj Indiáni z kmeňa Embera, ktorí nie sú až takí socializovaní a nedal by som ruku do ohňa za to, že by turistovi nič nespravili. Okrem toho tam žije nebezpečný tropický hmyz,“ varuje M. Hertlík.
Pre väčšinu turistov je povinnou jazdou v krajine Panamský prieplav. Teda len jeho konečný úsek, kde z Panama City vyplávajú lode do Tichého oceánu. Podľa Slováka to však nie je zážitok, bez ktorého by človek neprežil. „Je tam jedna nóbl reštaurácia, kde si objednáte nápoj a potom pozoruje a čakáte, kedy prepláva okolo nejaká loď. Ak máte šťastie, prejdú za ten čas dve lode, ale niekedy ani jedna. Niekto to raz nazval, že pozerať sa na Panamský prieplav je ako dívať sa na šetrič obrazovky,“ hovorí.
Zdroj: Michal Hertlík
Rodina, náboženstvo a politika
Najdôležitejšia je pre miestnych rodina, náboženstvo a politika. Presne v tomto poradí. V Paname prevládajú hlavne katolíci. Cestovateľ Michal Hertlík spomína, že keď niekomu povedal, že je ateista, dívali sa na neho udivene, akoby taká možnosť ani nejestvovala. Pomerne vážne tam berú aj politiku.
Politickí lídri vedia miestny ľud doslova sfanatizovať. Všade v krajine sa vyskytuje niečo, čo sa týka politiky – bilbordy, street art, tričká a dokonca si niektorí Panamčania nechávajú politikov aj tetovať na telo. No to neznamená, že by všetkým politickým predstaviteľom slepo verili.
„Ak by sa im niekto nepáčil, odstránili by ho. A tak je to vo všeobecnosti. Keď je niekto podľa nich zlý, zabijú ho,“ hovorí M. Hertlík.
Typické pre Panamu
Indiánske stany a juhoamerické domy
V Paname sa vyskytujú klasické juhoamerické domy, ktoré nemajú poschodia. Sú z betónu, strecha je plechová. Z každej strany sú namaľované inou krikľavou farbou. Všade na oknách sú mreže proti vykradnutiu. Na dedinkách má každý dom aj svoju záhradu a nejaký voľný priestor. V chudobných častiach sú domy postavené jeden na druhom.
Tradičné jedlo
Tak ako v iných krajinách Latinskej Ameriky, aj v Paname najčastejšie na tanieri nájdete mäso s ryžou a fazuľou. Okrem toho aj takzvané platanos. Platan je väčší a tvrdší banán, ktorý sa nemôže jesť surový, ale vždy sa musí tepelne upraviť. Pripravuje sa tak, že sa ošúpe, nakrája na väčšie kolieska, ktoré sa krátko osmažia v oleji. Potom sa vyberú, dreveným nástrojom sa z nich vyrobia placky a tie sa opäť smažia. Takto upravené platanos sa volajú patacones a Indiáni ich často využívajú ako prílohu, napríklad k rybe. Typickým miestnym jedlom je aj ropa viecha, v preklade staré oblečenie. Skladá sa z patocones, zeleniny a mäsa, ktoré sa rozpadá ako staré kusy látky.
Tradičná je tiež polievka s kusom celého kuraťa, kusom kukurice a juky, čo je koreňová zelenina, ktorá má chuť niekde medzi zemiakom a zelerom. Zakázanou, no napriek tomu konzumovanou miestnou „špecialitou“ sú korytnačie vajíčka, ktoré predávajú vo vrecku na ulici. Majú jemnú škrupinu, cez ktorú pri stlačení cítiť plod. Jedia ho tak, že odlúpnu kúsok zvrchu škrupiny, stlačia vajce a plod tak vytlačia do úst. Vraj chutí ako kurací žĺtok natvrdo v nejakom náleve.
