Neprívetiví pôvodní obyvatelia
Služby sú tu napriek tomu na vysokej úrovni. Aj z nich totiž Panamčania žijú. A nielen tí v hlavnom meste, ale napríklad aj pôvodní obyvatelia na ostrovoch. Panama má viac než tri milióny obyvateľov, z čoho zhruba 14 percent tvoria Indiáni. Najrozšírenejším indiánskym kmeňom sú tzv. Ngobe – Buglé. Žijú v horskej oblasti v provinciách Chiriquí, Veraguas a Bocas del Toro. Majú vlastný jazyk a svoje územie volajú comarca, no panamská vláda doteraz neuznala ich samostatnosť.
Indiáni a turizmus
Pôvodní obyvatelia Panamy zabezpečujú peniaze z turizmu nielen sebe, ale celej krajine. Vyrábajú tradičné predmety, ktoré pomerne draho potom predávajú cudzincom. Kúpiť si od nich možno panamské košele a blúzky či rôzne misky a iné predmety vyrobené napríklad z paliem a pomaľované indiánskymi výjavmi. V celej krajine je aj množstvo cestovných agentúr, ktoré sprostredkúvajú výlety do indiánskych rezervácií.
Autonómne práva si pred 80 rokmi vydobyl ďalší indiánsky kmeň Kuna. Jeho obyvatelia žijú na súostroví San Blas na karibskom pobreží, pomenej v provincii Darién pri ústí rieky Chucunaque. „Kunovia sú najbizarnejší ľudia, akých som videl. Sú totálne neprístupní, uzavretí,“ opisuje M. Hertlík.
Zdroj: Michal Hertlík
Kunovia majú svoj vlastný svet. Nielen spomínané vlastné územie, ale aj vodcu náčelníka či parlament. Stráviť s týmto indiánskym kmeňom nejaký čas je podľa mladého Slováka obrovský zážitok, na ktorom Kunovia dobre zarábajú.
„Sú veľmi bohatí, no príliš to neukazujú. Len raz som zažil situáciu, ktorá ma prekvapila a pobavila zároveň. Títo Indiáni sa prepravujú na kanoe, ale už majú aj motorové člny. Keď sme na jednom z nich išli z jedného ostrova na druhý, Indián zrazu vytiahol iPhone, dal si slúchadlá a pustil si na ňom hudbu,“ opisuje. Je jasné, že telefón si mohol dovoliť vďaka turizmu, na ktorom zarábajú. Treba sa však pripraviť, že ani peniaze od cudzincov z nich nespravia prívetivých hostiteľov.
„Nechcú sa s vami rozprávať a fotiť už vôbec nie. Bol som sa pozrieť do ich školy. Keď zbadali, že som beloch a mám fotoaparát, začali za mnou s krikom utekať, aby som ich nefotil,“ rozpráva svoj zážitok M. Hertlík, ktorý si nevie predstaviť, ako by to dopadlo, keby tam nebol s ich vodcom, ktorý sprevádza cudzincov. „Sú veľmi výbojní,“ dodáva.
Protichodní priateľskí Indiáni
Ďalšími najpočetnejšími indiánskymi kmeňmi sú Emberá a Wounaan. Hoci ide o dva rôzne kmene, ktoré majú rôzny jazyk, spája ich spoločná história a kultúra. Táto populácia žije hlavne v provincii Darién, ale aj v provincii Panama či Colón. Poučné knihy hovoria, že pri love a boji používajú otrávené šípy, ktoré sú typické skôr pre amazonské kmene. Paradoxne sú však oveľa priateľskejší ako Kunovia. V minulosti boli kmene Emberá a Kuna znepriatelené, no časom sa ich spory urovnali.
Zdroj: Michal Hertlík
„Ľudia z kmeňa Emberá sú priateľskí, milí, otvorení a neriešia, či je niekto beloch, alebo Indián,“ spomína M. Hertlík, ktorý v tejto komunite strávil nejaký čas a zažil ich rituály. Spomína napríklad spoločné tance žien, keď sa postavili za seba, pochytali sa a v rytme bubnov sa vlnili ako obrovská stonožka. Alebo na tance v pároch za sprievodu maracas, ktoré Slovák pozná skôr ako rumbagule. „Ja som hlavne fotil a nasával atmosféru,“ odpovedá Slovák dobrodruh na otázku, či si aj on nezatancoval s miestnymi.
Populácia kmeňov Kuna a Emberá sa dá rozoznať na prvý pohľad. Nielen na základe ich komunikácie s cudzincami, ale aj výzoru či oblečenia. Kunovia svoje oblečenie zdobia takzvanými mola. Ide o farebné kusy látky, na ktorých sú vyšité rôzne indiánske výjavy, ornamenty a obrazce. Celé telo majú zahalené do odevu, náramkov a náhrdelníkov. Ľudia z kmeňa Embera sú zase odetí sporo. Muži majú zväčša iba niečo obtočené okolo pása, ženám zakrýva hruď podprsenka vyrobená z korálikov. Oba kmene žijú v klasických indiánskych domčekoch zo suchých paliem alebo nejakých drevín, ktoré sú zapichnuté dookola do zeme a na nich je naukladaná slama.
Kráľovnú ohadzujú bahnom
Tak ako pôvodní obyvatelia, aj Panamčania z centrálnej časti krajiny majú svoje zvyky. Pre M. Hertlíka bol zážitkom napríklad Festival Nacional de La Mejorana, ktorý prebieha v posledný septembrový týždeň v mestečkách Guarare a Las Tablas. Trvá tri dni a zíde sa tam celá Panama. Ulice zaplnia muzikanti, ľudia v maskách a sprievod s kráľovnou, princeznami a ich „mačami“. Všetci sú oblečení v tradičnom oblečení. Ženy v pollera. „Krajší kroj som v živote nevidel,“ chváli ich Slovák.
Pollera je vyšívaná farebnými niťami, na hrudi s chlpatým brmbolcom, jej súčasťou je aj bohato zdobená čelenka z množstva korálikov či zlaté šperky. Tento tradičný odev sa dedí z generácie na generáciu a miestne ženy sú na ne také hrdé, že by ho nikdy nepredali. Ak by kroje predajné boli, M. Hertlík ich cenu odhaduje aj na 10-tisíc dolárov.
Celý festival sa nesie v pointe, že je vybraná kráľovná, ktorá daný rok úraduje. Na 12 mesiacov sa stáva celebritou, pričom jej podobizeň je v časopisoch, televízii, jednoducho všade. Táto kráľovná prechádza spolu s celým svojím sprievodom najskôr oblečená v bielom cez mesto. Nakoniec sa dostane do arény, kde sa predtým miestni zabávali tým, že si posadali na plot, a keď do arény vpustili býka, hádzali sa mu do cesty. Jeden kovboj ho chytil, zabil, vypustil svetlice a malí chlapci sa vyváľali v bahne.
Keď do arény vojde kráľovná s princeznami, prejde ju celú dokola a keď sa dostane na koniec, všetci sa začnú ohadzovať bahnom. Samozrejme, ujde sa aj kráľovnej a jej spoločníčkam. To však nie je prekážkou, keďže sa potom prezlečú do svojich pollera. „Tento festival bol jedným z toho najlepšieho, čo som v živote zažil,“ spomína M. Hertlík.
