Nie nepodobný problém vývoja globálneho kompaktu riešila Honda, pritom stála pred starou známou dilemou. Európa miluje hatchbacky, v Ázii a v Amerike uprednostňujú sedany. Mladým motoristom konvenujú modely športového strihu, odrastenejšie ročníky favorizujú komfort a solídnosť. Čo s tým?
Keď Honda urobila najnovšiu generačnú výmenu na poste svojho kompaktu, ukázala, že mení stratégiu. Z ponuky škrtla kombi (asi to nebolo to pravé orechové) a predviedla sedan a vzápätí ponúkla trhu aj hatchback. Oba, samozrejme, na jednotnej platforme s rovnakou veľkosťou rázvoru. Vyskúšal som oba a tu je zopár mojich postrehov.
Hatchback ako hot hatch
Sedan je svojím zjavom celkom zaujímavý. Aerodynamický, s optickým ťažisko zľahka posunutým dozadu. Na sedan celkom efektný z každého zorného uhla. Napriek tomu v mojich preferenciách ťahá za kratší koniec.
Honda Civic Hatchback Zdroj: Honda
Keď som totiž hatchback zočil prvýkrát, chvíľu som bol na pochybách, či nevidím jeho špičkovú verziu Type-R. Muskulatívny s obrovskými otvormi náporového chladenia a dvojicou centrálne umiestnených výfukových hlavní. Lesk sedanu zmatnel, hatchback mi udrel na citlivú strunu.
Sedím takmer na podlahe
Keď však usadnem raz do jedného, potom do druhého, rozdiely sa stierajú. V základnej polohe sedím až prekvapivo nízko. Aj to je neklamný znak, že palivová nádrž sa presťahovala spod predných sedadiel opäť dozadu. Sedí sa mi rovnako pohodlne v sedane aj v hatchbacku. V oboch prípadoch by som však k výkonnému motoru privítal výraznejšie bočné vedenie tela. Sklon sedáka ostáva bez výhrad, hoci sa nedá regulovať.
Prístrojový štít sa architektonicky vrátil od pôvodného – poschodového UFO usporiadania ku klasike. Trochu teatrálnu grafiku si autori ani tu neodpustili. Mám ho takmer na úrovni očí a pritom dobre vidím aj na kapotu. Chválim zjednodušený pohyb v menu palubného počítača. Spomínam si, že pri minulej generácii som zakaždým musel nakuknúť do manuálu, keď som mienil vynulovať priemernú spotrebu. Tu je to celkom jednoduché. Stlačím kolík zabodnutý do ukazovateľa stavu paliva a hotovo. Ale ten praveký kolík...
Zdroj: Honda
Dotykovej obrazovke multimediálneho systému vyčítam to isté čo väčšine – že občas jeden ťuk nestačí. Ešte že klimatizácia má osobitný klasický panel. Okrem bežných priečinkov registrujem hlboké bludisko pri páke prevodovky, kam sa zmestí 100 drobností. O niektorých som nadobudol presvedčenie, že sa stratili. Servismani ich našli a vrátili. Natíska sa mi tradičná formulka, že páka manuálnej prevodovky (v hatchbacku) je viac sexi ako páka bezstupňovej prevodovky CVT (v sedane), ale v tomto prípade ani to celkom neplatí.
Nostalgia za magic seats
Keď sa posadím za seba, takmer čupím. Napriek tomu opora stehnám nechýba, lebo nohy si môžem natiahnuť ďaleko dopredu – pod sedadlo vodiča, hoci to kotví v krajnej spodnej polohe. Ani na stiesnenosť nenariekam. Pri svojej konfekčnej postave (180 cm) kolená od operadiel delí osem centimetrov a nad hlavou mám zhruba polovičnú rezervu. Tým, že sa nádrž presťahovala pod zadné sedadlá, si už nemôžem vychutnávať praktickosť zadnej lavice, ako sme ju poznali z predchádzajúcej generácie.
Zdroj: Honda
Nostalgicky spomínam na magic seats, kde sa neobsadené sedáky dali vyklopiť hore ako kedysi v kinách a priestor pred nimi mohol prijať nehorázne množstvo batožiny alebo trebárs bicykel. Kvitujem, že vyhrievané sú aj zadné sedadlá, o to viac, ak k nim nesmerujú žiadne ventilačné výduchy. Že by na ne zabudli?
Až keď otvorím batožinové priestory oboch súperov, rozdiely sa prejavujú v plnej nahote. Kufru sedana dáva k dobru solídnu kapacitu 519 litrov, vyčítam zúžený prístup do jeho útrob. Naopak, v prípade hatchbacku mám ložnú plochu ako na dlani, ale tých 420 litrov využiteľnej kapacity je menej ako v hatchbacku predchádzajúcej generácie (477 litrov).
