Mikuláš Dzurinda: Mojou túžbou je vyhrať košický maratón

Veľa ľudí chce schudnúť. To je možno dôvod, prečo behajú. Je to aj váš prípad?

No, ja by som to obrátil, že skôr občas potrebujem schudnúť, aby som behal. Mám také dve sezónne výzvy, jedna sa volá Vianoce a druhá sa volá Veľká noc. To je veľa údeného a Vianoce zas sladkosti – takže dve, tri kilečká pribudnú, ani sa človek nenazdá. Takže niežeby som bol nejaký askét alebo by som si strážil hmotnosť, ale hneď to pocítim. Keď mám o tri kilečká navyše, ťažšie sa mi dýcha. A už povedzme na tom štadióne, keď behám s kamošmi, to nie je ono. Takže ja nebehám, aby som chudol, ale keď potrebujem dať dve-tri kilá dole, tak je to preto, aby som sa pri behu cítil dobre.   

Človek sa musí často premáhať, aby dokázal behať dlhé vzdialenosti. Ako je to u vás?

Áno, myslím si, že nastavenie na beh tak trochu človek musí dostať do kolísky. Nie každému aeróbny pohyb vyhovuje. Mám veľa kamarátov, s ktorými som hrával veľmi vášnivo futbal a ktorí mi hovoria, že behať za loptou je iné. Ja zase nenávidím činky, nenávidím fitká, ale keď vybehnem do lesa, som iný človek. Čiže tak trošku sa treba pre ten beh aj narodiť. Lebo potom nastáva to, čo hovoríte, vôľu treba mať, aby človek vybehol, a na druhej strane beh vám prináša kredity, ktoré tú vôľu posilňujú.

Mnoho ľudí zabehne kilometer či dva a prestáva vládať. Koľko beháte vy?

Povedal by som, že priemerne behám desať kilometrov, možno aj dvanásť, ak to zoberiem aj s maratónskou prípravou, keď sa kilometráž naťahuje. Čím som starší, tým viac pociťujem, že je problém rozbehnúť sa. Nechcem povedať, že ráno sa postaviť, to sa nestane, ale také prvé dva-tri kilometre – vždy sa musím tak trošku rukami rozkmitať a trošku si nimi pomôcť, aby tie stehná a lýtka začali fungovať. Po dvoch kilometroch je to o. k. a po troch je to super.

Zdroj: Darina Ižipová

Ako často beháte?

Pozrel som sa do svojich záznamov, lebo si to píšem, to je také moje hobby. V januári som vybehol 25-krát, vo februári 22-krát a v marci 22-krát. Keď sa blíži maratón, tak tých voľných dní ubúda a kilometráž pribúda. V zásade sa dá povedať, že keď nemám v pláne nič intenzívne, myslím nejaké preteky, tak štyri- až šesťkrát v týždni. No keď sa blíži „košičák“, behám takmer každý deň. Dva až tri mesiace pred ním. 

Ste vášnivý bežec. Kedy vznikla vaša túžba behať?

Otec mi stále hovorieval, a už som bol v dospelom veku, že som neobsedel. Ja som sa neraz aj verejne priznal, že ma občas aj strieskal, lebo vždy mi hovorieval, že futbal mám hrať na lúke, nie na ulici. Viete, kedysi neboli všetky ulice tak dobre zasfaltované, ako sú dnes. My sme vyrastali so súrodencami na okraji Spišskej Novej Vsi, kde ulica bola zatrávnená alebo tam bola udupaná hlina. A, samozrejme, prečo by sme utekali hrať futbal na lúku, kto by to vydržal, keď sme mohli súťažiť za oknami. Ale potom tu a tam sme to okno rozbili a otec – kedysi učiteľ, kým ho komunisti nevyhodili – vždy tak pedagogicky začal, najprv sa ma opýtal, či som si vedomý, prečo ma ide stĺcť, a či si nepamätám, ako ma varoval, kde sa má hrať futbal, a potom som si to odniesol. Ale bol rád, lebo keď si myslel, že ho nepočujem, mamičke hovoril, že je rád, že som živý, a že je radšej, než keby som niekde pri peci sedel.

Keby nebolo behu, mali by ste iný šport?

Áno, skúšal som všetko, čo sa dalo, čo som si mohol dovoliť alebo na čo mi dali rodičia peniaze. Naozaj, od takých smiešnych vecí, ako je bedminton, alebo také vážnejšie veci, ako je hokej. Ale najvášnivejšie som hrával futbal.  Dnes by som povedal, že keby nebol beh, tak by som zvažoval štyri veci: stále futbal, bicykel, lyže a tenis. Donedávna som pestoval všetky tieto športy, ale postupne upúšťam. Prvý som zanechal futbal, lebo to je kontaktný šport a čoraz viac ma to bolelo. Po druhé som zanechal tenis, lebo ma začal veľmi nepríjemne bolievať chrbát, niekedy po päťdesiatke som s ním prestal, vôbec ho nehrávam a teraz zisťujem, že pomaly vypúšťam aj lyže. Nie preto, že som si aj na lyžiach zlomil nohu ako premiér, ale preto, že sezóny sú také, aké sú.

Ste aktívny človek. Táto túžba po športe je spôsob vyjadrenia vašej osobnosti?

Nepochybne áno. Keď si spomínam na svoje školské roky, pamätám si jedného učiteľa, ako nám vtĺkal do hlavy slávnu Descartovu vetu: Cogito ergo sum. To mi znie v ušiach, ako keby to bolo včera. Myslím, teda som. Tak mi napadlo, že by som túto filozofickú tézu zamenil za tézu: Behám, teda som. Beh patrí k môjmu životnému štýlu. Je to vášeň aj istý zmysel a chápanie ľudskej existencie.

Hovorili ste, že si píšete bežecký denník. Dávate si aj nejaké ciele?

Ale áno. Viete, keď si poviem, že povedzme v tomto roku chcem zabehnúť v Košiciach maratón tak, aby som bol spokojný, tak by to malo byť pod tri a pol hodiny. Tomu sa potom snažím prispôsobiť aj kilometráž a nejaké tie intervaly, intenzity, tréningy. Takže áno. Nerobím síce z toho veľkú vedu, nerozkladám to na nejaké milimetre, ale poviem si: Pozor, júl a august sa nebudeš opaľovať, ale zabehneš si v auguste tých 300 až 320 kilometrov. Tak si to napíšem, a keď si to uvedomím a rozpíšem na týždne, potom mi to pomáha. Aj v každodennej orientácii, keď si stanovujem, napríklad kam pôjdem na konferenciu, aké budem mať rokovania, či sa pôjdem hrať s vnučkou a s vnukom, to všetko musí do seba zapadať.

Zdroj: TREND

Asi ste aj dostatočne súťaživý?

Musím priznať, že áno. Raz som sa dozvedel od jedného zo svojich najlepších kamarátov, že „Miky chce stále vyhrávať“. No tak čo mám robiť, nebudem namietať, pretože keď nevyhrám, o zem sa nehádžem, ale vyhrávať chcem. A aj rád súťažím a najmä vtedy, keď „cítim korisť“.