Irónia osudu. Cudzincov sme nechceli, teraz ich potrebujeme. Otázne je, či budú chcieť prísť

V októbri bolo na Slovensku vyše 81-tisíc neobsadených pracovných miest. A hoci na prácu zároveň čakalo viac ako 142-tisíc disponibilných nezamestnaných, väčšina z nich mala buď nedostatočnú kvalifikáciu a prax, alebo nezamestnaní nemali o dostupné pracovné pozície záujem. Tri štvrtiny firiem dnes majú problém s nedostatkom ľudí. Koncom tejto dekády sa pritom očakáva, že s tým bude bojovať deväť z desiatich firiem, uvádza prezidentka Asociácie personálnych agentúr Slovenska (APAS) Zuzana Rumiz.

Slovensko je v podobnej situácii ako Maďarsko, Poľsko a Česko. Každá z týchto krajín bude do roku 2030 potrebovať obsadiť státisíce pracovných pozícií, pričom na Slovensku bude chýbať podľa odhadu Výskumnej a inovačnej autority (VAIA) 121-tisíc ľudí v produktívnom veku, ktorých krajina potrebuje na udržanie verejných financií a kvality života. Táto situácia vyžaduje rýchle riešenia. Problém však je, že rýchle riešenia nie sú trvalé a časom môžu krajinu vrátiť do bodu, v ktorom je teraz. Najrýchlejším riešením je import zahraničných pracovníkov, ktorí by mohli problematické pozície obsadiť. Otázne je, čo sa ním okrem akútneho nedostatku vyrieši a či je to udržateľná cesta.

Paradoxy strednej Európy

Niektoré z krajín V4 sa tento rok začali oveľa intenzívnejšie obzerať po zahraničnej pracovnej sile. Denník New York Times upozornil napríklad na to, že Poľsko sa rozhodlo doviezť šesťtisíc prevažne ázijských pracovníkov, aby pre ropnú spoločnosť PKN Orlen postavili petrochemickú továreň. Nebolo by na tom nič zvláštne, lenže PKN Orlen je pološtátna spoločnosť a o importe pracovníkov z cudziny rozhodli politici pred októbrovými voľbami, keď mala firmu pod kontrolou pravicová vláda premiéra Mateusza Morawieckeho. Toho istého M. Morawieckeho, ktorý patril medzi najväčších odporcov migračnej politiky Európskej únie (EÚ) a ktorému sa nepáčili ani plány na rozloženie záťaže pri akceptovaní migrantov.

Tento relatívne nenápadný prípad svedčí o tom, že krajinám v stredoeurópskom regióne začína prihárať a voľky-nevoľky zisťujú, že ak chcú svoju ekonomiku udržať v chode, musia pristúpiť k tomu, proti čomu doposiaľ v podstate bojovali – musia na trh práce priviezť cudzincov. Neobmedzený výber pritom nemajú. Občania Európskej únie sa nehrnú pracovať do strednej Európy a Ukrajinci sa v nej už dostatočne rozhliadli a čím ďalej, tým viac upierajú oči ďalej na západ. Najjednoduchšou cestou je preto doviezť Vietnamcov, Mongolov, Filipíncov, Nepálčanov alebo
Indonézanov.