Bol to len jeden z mnohých tragikomických príbehov, ktoré zažil. Do tridsiatky jeho život vyzeral ako sumár pracovných pohovorov a následných zlyhaní. Bol zamestnaný vo viacerých korporáciách a zastával pozície „kravaťákov“, ktoré mu podľa neho nikdy nesvedčali. Nebol spokojný so sebou, nikdy nemal pocit, že ho práca baví a že jej rozumie.
Jedným z džobov bola práca vo veľkej konzultačnej spoločnosti. Na pozíciu sa prihlásilo veľmi veľa ľudí, spravili jedenásť kôl pohovorov od angličtiny, cez nemčinu, Excel až po psychologické testy. Potom ho posadili do kancelárie, aby robil revízie tristostranových dokumentov. „Po dvoch mesiacoch sme obidve strany pochopili, že tadiaľto cesta nevedie. Dostal som hodinovú výpoveď, čo je zaujímavé, pretože z tej firmy sa nevyhadzovalo,“ vraví.
Spomína na ďalšiu spoločnosť a prvý pracovný deň v nej. Vtedy jeho šéfovi zavolali novinári z TRENDU, ktorí pripravovali rubriku o prestupoch manažérov medzi firmami. „Mali ma fotiť. Mal som oblek na mieru, bol prvý december a ja s lakovkami na nohách. Riaditeľ ma pred fotením zavolal na obed. Nemal som hotovosť, rýchlo som vybehol von, že si peniaze vyberiem. Lakovky sa pošmykli, hlavou som narazil do stĺpa, otočilo ma a vrazil som do obrubníka. Zasa krvi ako z prasaťa. Keď to videl riaditeľ, zavolal, aby fotenie zrušili,“ spomína dnes so smiechom.
Hovoriť o zlyhaniach
Večer v bratislavskom klube KC Dunaj beží pod hlavičkou Fuckup Nights. Názov odkazuje na anglický význam „niečo pokaziť“. Aj keď sa ľudia smejú, podujatie na prvý pohľad nepôsobí ako zábava, ale skôr ako prehliadka traumatických zlyhaní. A to napriek tomu, že príbeh R. Kóňu sa nakoniec skončil dobre. Dnes má za sebou založenie úspešného fastfoodu Regal Burger.
Na Fuckup večere sa ľudia schádzajú hlavne preto, aby hovorili o neúspechu. Model týchto debatných večerov je nastavený tak, že sa nepredvádza to, čo rečníci dokázali, a ani sa nechvália svojím prvým miliónom. Naopak, je to o tom, aké urobili v živote hlúposti a nakoniec „padli na hubu“.
Koncept klubového večera vymyslela pred piatimi rokmi skupina podnikateľov v Mexiku a odtiaľ sa rozšíril do celého sveta. Fuckup Nights dáva ľudskú tvár bežným smrteľníkom a zdôrazňuje, že neúspech je normálnou súčasťou života, a to aj úspešných ľudí. Na ceste medzi priepasťou a úspechom je potrebné si uvedomiť, že z chýb sa treba poučiť. Koncept tak trochu pripomína zhromaždenia anonymných alkoholikov, na ktorých sa účastníci snažia v plnej miere akceptovať neúspech ako súčasť seba samých. Ak to človek pochopí, môžu ho neúspechy posunúť ďalej – a to nielen v práci, ale aj osobnom živote.
Sme unavení z kultúry úspechu, v ktorej sa pozornosť sústreďuje na motivačné klišé
Zmysel vstať každé ráno
„Každý fuckup je pre niečo, ale ak je ich príliš veľa, tak je za tým nejaký hlbší dôvod. Nedržte sa preto zubami-nechtami práce, ktorú máte, a urobte si pokojne reštart kariéry,“ odkazuje na záver svojho vystúpenia R. Kóňa. On to pochopil, až keď sa jedno ráno holil a zazvonil telefón.
Udrel si hlavu o poličku tak nešťastne, že ho po troch hodinách našiel spolubývajúci na podlahe. „Otras mozgu a všetko domotané v hlave. Vtedy mi došlo, že kariéra kravaťáka nie je nič pre mňa a klamanie samého seba je len jeden obrovský fuckup,“ hovorí. Najnovšie pripravuje koncept vlastných mäsiarstiev a onedlho rozbehne vegetariánske bistro. Presťahoval sa na dedinu neďaleko Hlohovca, kde má dielňu a v nej renovuje staré mäsiarske kláty.
Výtvarníčka Dominika Žáková Zdroj: Barbora Kmeťková
„Jedna múdrosť hovorí, že ak spadnete sedemkrát, určite by ste sa mali zdvihnúť aj po ôsmykrát,“ tvrdí mladá výtvarníčka Dominika Žáková. Chyby zažíva každý deň, ale jedna, na ktorú nikdy nezabudne, sa udiala pred deviatimi rokmi. Zákazník vtedy potreboval namaľovať odhlučňovacie panely, na ktoré sa mali nanášať špeciálne akrylátové farby kompresorom. Veľmi sa jej do projektu nechcelo, ale peniaze potrebovala. Panely boli v garáži, kde bolo aj drahé porsche a motorky.
„Hneď v prvý deň, keď som panely striekala, farba sa pre prievan dostala aj na auto. Keď som sa ju snažila zotrieť, len sa to zhoršilo,“ priznáva. Niekoľko dní sa nedokázala majiteľovi priznať, pretože sa bála. Neskôr nabrala odvahu a majiteľovi to vysvetlila. Auto sa nakoniec očistilo riedidlom bez toho, aby sa poškodil lak a farba. „V zásade to až na litre mojich sĺz dopadlo dobre,“ vysvetľuje.
Čo však bolo najdôležitejšie, sú ponaučenia. „Najlepšie neplakať nad rozliatym akrylom, ale hneď ho riešiť. Fail číslo jeden bol už ten, že som zákazku neodmietla. Nešla som do toho s plným nasadením. Som presvedčená o tom, že veľa ľudí pokazí veci len kvôli tomu, že nevedia povedať nie,“ vraví.
Zároveň sa zle pripravila a dúfala, že to už nejako dopadne, a nekomunikovala so zadávateľom. Mohla si tak ušetriť pol týždňa stresov, keď pre problém nemohla spávať. „Neplatí to len o tomto prípade, ale aj o mnohých veciach v bežnom živote, ktoré by sa dali riešiť rozhovorom. Nakoniec zistíte, že to nie je až taká katastrofa, ak sa to rozmení na drobné,“ dodáva.
