Biznis na nevydržanie: Ľudia ťahajú aj „šestnástky“, majiteľov je priveľa

Aj tieto skutočnosti zistil TREND od vlastníkov, pracovníkov či zo štatistík o hospodárení slovenských pekární. Dosť dôvodov na to, aby z tohto stratového biznisu každý racionálny podnikateľ vystúpil.

Čerstvé pečivo je pritom každodennou stravou väčšiny domácností a pekárne sú najväčším zamestnávateľom celého slovenského potravinárstva. Prácu dávajú každému štvrtému potravinárovi. Vo väčších pekárňach s viac ako dvadsiatkou zamestnancov pracuje dohromady šesť a pol tisíca ľudí. V zhruba štyroch stovkách menších pekární, do ktorých spadá aj zamestnávateľ Miriam, pracujú ďalšie zhruba štyri tisícky.

Zachovať v tejto situácii slovenské pekárstvo pri živote bude mimoriadne náročné. No pre celú krajinu aj potrebné.

Nebezpečne veľa hráčov

Najväčším problémom brandže je, že dodnes v nej neprebehla koncentrácia, ktorá by vyčistila trh a ponechala na ňom len tých najschopnejších. Zánik jednej pekárne strieda vznik inej. Aj preto, že rozbeh menšej pekárne stojí len okolo 50-tisíc eur, čo je menej ako štart výrobne väčšiny iných potravín. Aj preto má Slovensko len dva cukrovary a štyri väčšie pivovary, zato pekární s viac ako dvadsiatkou zamestnancov vyše 80.

Od revolúcie u nás koncentrovala a zefektívňovala pekárne iba česká skupina United Bakeries a pekárska vetva koncernu Agrofert českého politika Andreja Babiša Penam. Len pred pár rokmi – zo silnejších investorov – vstúpil do tunajšieho pekárstva aj humenský biznismen Ján Molnár, ako aj bývalý spolumajiteľ Penty Jozef Špirko v tandeme s jej bývalým manažérom Petrom Ondrom. Zvyšok trhu tvorí množstvo pekární v rukách menších podnikateľov, ktorí ich privatizovali či rozbiehali od piky ešte v 90. rokoch.

Veľká konkurencia viedla k cenovým vojnám. Tie sa medzi pekármi naplno rozbehli po prelome milénia, keď do krajiny prišli obchodné reťazce s veľkou vyjednávacou silou.

Ceny pod nákladmi

Cenové vojny spôsobili, že spomedzi potravín akurát pečivo zdraželo od zmeny režimu v najmenšej miere. A práve pri ňom má Slovensko oproti Západu aj najväčšie disproporcie, keďže ceny iných potravín sú dnes v Európe už vyrovnanejšie. Kým ceny chleba sa v Európskej únii pohybujú od pol eura v Bulharsku cez 90 centov u nás či v Česku až po dva a pol eura v Škandinávii, ceny kila múky sú v celej Únii iba v pásme od 40 do 70 centov. Viac stojí múka iba na Cypre a na Malte.

Najhoršie na nízkych cenách je to, že sú nižšie ako výrobné náklady. Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva (VÚEPP) pred dvoma rokmi vypočítal, že na to, aby pekár zarobil na najnutnejšie investície do podniku, musí dodávať rožok za 4,2 a kilogramový chlieb aspoň za 80 centov. Podpredseda Únie priemyselných pekárov Slovenska a riaditeľ pekárskej divízie najväčšej domácej pekárskej skupiny Penam Vladislav Baričák však hovorí, že rožky i chlieb sa do reťazcov dodávajú za podstatne nižšie ceny.

Výsledkom nízkých cien sú následne zlé výsledky pekárstva. Slušnejší päťapol miliónový zisk si táto brandža naposledy pripísala pred deviatimi rokmi, v roku 2008. Odvtedy malo odvetvie so stabilnými ročnými tržbami na úrovni 260 miliónov eur zisk len v roku 2014, aj to len symbolických 200-tisíc eur. Celkovo prerobili pekári za roky 2009 až 2015 vyše 32 miliónov eur, čo logicky znamenalo nemožnosť investovať do starnúcich prevádzok, ako ani do miezd.

Nezamestnaní piecť nechcú

Hrubá mesačná mzda v pekárstve predstavuje v priemere 660 eur. Pekár dostáva o 140 eur menej ako