Alexandra Kusá: S ľuďmi v galérii fungujeme na jednej DNA

Posilnili obchod a predaj

Krátko po nástupe do funkcie ste zažili kauzu s novým webom SNG za 25-tisíc eur, z čoho programovanie stálo 13-tisíc eur a dizajn zhruba 6-tisíc. Vraj na to, aký bol web drahý, bol príliš jednoduchý. Čo to vo vás zanechalo?

Najprv to bolo prekvapenie a potom pocit nespravodlivosti. Jedna vec je, keď niečo neodhadnete a urobíte to zle, druhá vec je, že nás obvinili z finančnej nekorektnosti. Ale pochopila som, že tá stránka bola naozaj asi príliš hermetická. Napokon sme ju prerobili. Brala som to ako osobný reparát. A pridali sme ešte jednu – webumenia.sk. Priznávam však, že dodnes ma to celé trochu traumatizuje.

Alexandra Kusá Zdroj: Maňo Štrauch

Čo ďalšie krízové momenty?

Keď sme v roku 2014 dostali sponzora J&T Banku, s ktorým sme vymysleli vstupné zadarmo. Výsledkom bola petícia ľudí, ktorí nás obvinili, že banka si cez nás čistí svedomie a oni sa nechcú nechať pozývať do SNG zadarmo. Vysvetlila som im, že každý, kto chce, môže vstupné zaplatiť. Pod petíciu sa podpísalo 89 ľudí, ale na konci roka sa ukázalo, že vstupné zaplatili len štyria návštevníci. Bolo to asi prvýkrát, čo galériu niekto oslovil, že sa mu páči, čo robíme, a rád by nás podporil. Bola to korektná spolupráca.

Ako šéf musíte ovládať takmer všetko. Aby vám ľudia nerozprávali to, čo nie je pravda

Plánujete pri bezplatnom vstupnom zotrvať?

V nejakej podobe áno. Model zatiaľ pretrváva a dnes ho realizujeme vďaka Tatra banke. V budúcnosti by sme mali radi bezplatné stále expozície. Ale na špeciálne výstavy chceme zaviesť prijateľné vstupné, nie také vysoké ako vo Viedni.

Alexandra Kusá Zdroj: Maňo Štrauch

Má byť umenie zadarmo?

Veľa sme nad tým premýšľali. Ľudia si veci zadarmo nie vždy vážia. Lenže my nie sme segment zábavy, ale edukácie. V stálych expozíciách je umenie, ktoré financuje aj štát. A ten platíme my všetci. Tak by toto umenie malo byť zadarmo pre všetkých. Nič však nie je zadarmo. I preto sme posilnili obchod a začali sme okrem katalógov vyrábať magnetky, zošity a iný tovar. Keď človek ušetrí na vstupnom, je otvorenejší kúpiť si knižku. Nulové vstupné umožňuje ísť na výstavu viackrát, vziať priateľov. Aby sa návštevy galérie stali prirodzeným trávením voľného času. Je to však beh na dlhú trať.

Na akú zmenu v SNG ste najviac hrdá?

Na to, ako sme vstúpili do digitálneho veku. Jedným z našich projektov je jedinečná stránka webumenia.sk. Web, ktorý sprístupňuje naše zbierky online. Všetky štátne galérie v jednom systéme. A som hrdá aj na to, že na digitalizáciu, ktorá slúži verejnosti, sme účelne využili eurofondy.

To všetko pomáha budovať značku SNG. Čo symbolizuje?

Viditeľnú a dôveryhodnú inštitúciu. Rozumné rozhodnutia. Dynamiku.

Autonómne pracoviská

K SNG patrí aj kontroverzné premostenie budovy Vodných kasární, ktoré by mnohí radi videli zbúrané. Vy ste raz povedali, že veci by sa nemali búrať. Prečo?

S minulosťou sa musíme vyrovnať. Veľmi mi prekáža, keď zrušíme niečo staré, aby sme mohli vytvoriť niečo nové, a potom sa čudujeme, že to nové až tak nefunguje. My sme galéria. Aj preto máme k minulosti často iný vzťah ako ostatní. Kontinuita je dôležitá. Cez ňu sa buduje identita krajiny. Radi pracujeme s tradíciou, na ktorú môžeme nadviazať. Dnes už to premostenie nie je vnímané až tak kontroverzne. V rámci rekonštrukcie sme sa ho pokúsili začleniť tak, aby bolo funkčné a zároveň aby boli spokojní pamiatkari aj verejnosť. Sčasti sa presklí a bude z neho nádherný výhľad na Dunaj. Keď bude povodeň, môže slúžiť ako lóža. Zmení sa na verejný priestor, ľudia tam budú môcť prísť, pokochať sa výhľadom, a keď budú chcieť, tak navštívia aj nejakú výstavu.

Pod značku SNG spadajú aj štyri vysunuté pracoviská a bratislavská Kunsthalle. Akú autonómiu majú?

Závisí od pracoviska. Vo Zvolene pod nás spadá tamojší zámok. Tam sú teraz uložené niektoré diela z rekonštruovaných priestorov a my spolu s vedením hľadáme spôsob, ako ho definovať na účely galérie. Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku má už štyri roky nové vedenie, ktoré si to vymyslelo samo. Keďže Fullovu expozíciu už videli takmer všetci, využívajú ju aj ako miesto na školské vyučovanie. Deti sa tam učia napríklad matematiku, počítajú objekty na obrazoch. Galéria si našla miesto a tvár v lokálnej komunite a my jej do toho z Bratislavy nezasahujeme. Vedia, čo robia, ja im len napíšem SMS, ako sa mi to páči.

Neodsudzujem tých, čo majú za cieľ zarobiť veľa peňazí, len ja som iný typ. A preto som tu v SNG

Takže nemusíte centrálne schvaľovať všetky aktivity?

Tých je tak veľa, že ani neviem, čo všetko robia. Našťastie máme newslettre. Pracoviskám nič nevnucujeme, iba ich vedieme k tomu, aby nenásilne spájali ducha miesta s umením. Napríklad kaštieľ v Strážkach, v ktorom sú diela Ladislava Mednyánszkeho. To je miesto, ktoré vás pohltí. Tam urobíme rezidenčné centrum pre umelcov. Bude to taký ateliér na brehu rieky Poprad. Tvár hľadáme aj Schaubmarovmu mlynu v Pezinku. Jediné, na čom trváme, je jednotná vizuálna komunikácia – dizajnovo kvalitné materiály. SNG musí reprezentovať.

Je rozdiel v riadení súkromnej a verejnej inštitúcie?

Áno i nie. Obe majú síce rôzne problémy, ale rovnako ťažké. Rozdiel je možno v cieľoch a v tom, že tu sa bez nadšenia nezaobídete. Neodsudzujem tých, čo majú za cieľ zarobiť veľa peňazí, len ja som iný typ človeka. A preto som tu v SNG. Čo však neznamená, že sa nesnažím zarobiť aj ja. V miere, aby som mala na čo najlepšie osobné ohodnotenie pre ľudí a na rozvojové projekty, lebo pokiaľ ide o štátnu dotáciu, každý rok pracujeme s tým istým balíkom. Všetko navyše si musíme zabezpečiť sami.

Je ťažké lobovať u politikov a pýtať si od nich peniaze?

Výška dotácie závisí i od toho, aký výtlak má váš minister vo vláde. To bolo vidieť na rekonštrukcii SNG. Tá sa ťahá od roku 2001. Až Marekovi Maďaričovi sa podarilo získať na ňu peniaze a spustiť ju. Zatiaľ je rozpočet asi 50 miliónov eur, bez interiérov. Aj Rudolf Chmel a Daniel Krajcer sa k nej stavali pozitívne. My sa nepletieme do politiky, nehráme hry. To by nemala žiadna kultúrna inštitúcia. Asi i preto máme obmedzené financie.

Alexandra Kusá Zdroj: Maňo Štrauch

Na akvizíciu nových diel dostávate ročne stotisíc eur. To je v porovnaní s Českom niekoľkonásobne menej.

Ale je to viac ako nula. Rada hovorím, že mať a nemať stotisíc je vlastne dvestotisíc. Pretože túto sumu nemáme istú každý rok, musíme si ju vylobovať. Dobré by bolo mať príspevok garantovaný, to by sme mohli kúpiť aj drahšie objekty. Vedeli by sme platby rozložiť v čase.

Vraj má SNG už čoskoro pribudnúť niečo veľké. Čo?

Áno, ale ešte to nedávame do médií. Nechceme to zakríknuť. Bude to až v januári budúceho roku. Rokujeme o obrovskom dare v podobe 150 diel súčasného umenia od súkromného zberateľa zo Slovenska. Sme pred podpisom zmluvy.

Chcela som prelomiť to naše tradičné: nechceme, nevieme, nemôžeme

Spomínali sme politikov. Sú to kultúrni ľudia?

Ak by som to hodnotila len podľa ich návštev SNG, tak niektorí aj áno. Postavenie galérie sa mení, je viditeľnejšia, a tak k nám viacerí politici chodia aj vo voľnom čase. Patrí to ku kultúrnemu tónu. Keď sme ich sem volali pred desiatimi rokmi, tak sa nám ešte smiali.

Stôl pre kunsthistoričku

Do ktorých galérií sveta chodíte po inšpiráciu?

Inšpirujem sa všetkými, ktoré to robia dobre. Teraz si všímam tie nové. Kolumba v Kolíne je čistá krása. Alebo rekonštrukcia múzea Pergamon v Berlíne. V Európe vzniká veľa nových priestorov, moje obľúbené sú malé a čudné. Teraz chodím viac do múzeí. Ich ponuka je pestrejšia než čisté umenie v galériách. Nepozerám si len umenie, ale to, ako je čo vystavené, popisky, službu… Všetko si zapisujem a potom sa o tom na poradách bavíme.

Prečo ste išli študovať kunsthistóriu?

K tomu mám jednu historku z detstva. Mama kamarátky bola kunsthistorička a doma mala nádherný starožitný stôl so sochou od Jana Štursu. Veľmi som to chcela, myslela som si, že taký stôl dávajú každému kunsthistorikovi. Nerozumiem, prečo taký ešte nemám.

Alexandra Kusá Zdroj: Maňo Štrauch

Nejaké umenie doma máte…

Veci, ktoré sa mi páčia. To, s čím viem žiť. Nie galerijné kusy. Kresby a grafiky. Moja obľúbená výtvarníčka je Denisa Lehotská. Aj Palo Čejka, Erik Binder, Emil Drličiak či Jarmila Szabová – súčasné slovenské umenie. Mám aj mini zbierku akvarelov lodičiek Imra Weinera Kráľa. Obľúbená fotka je od Martina Kollára, je na nej režisér Ivan Ostrochovský a melón.

Museli ste pri vašom širokom zábere aktivít čosi obetovať?

Nie. Práca je pre mňa hobby. Možno keby som mala viac chuti na šport.

Na aký?

Hocijaký… 

Partneri projektu:

Official image partner: