Bez hravosti to nejde
Nejakú spoločenskú stolovú hru má pravdepodobne každá domácnosť. Napríklad Monopoly, ktoré nedávno oslávili 80. výročie prvej predanej škatule s chlapíkom v cylindri, doteraz podľa odhadov spoločnosti Mattel hralo 750 miliónov ľudí. Len o tri roky mladších Scrabble sa zasa predalo viac ako 150 miliónov balení. V našom regióne si silnejšie renomé vybudovalo skôr Človeče, nehnevaj sa! či Dostihy.
Matúš Teplický mal najradšej pexeso. Navyše, on i jeho potomkovia sa hrávajú aj na počítači a tablete. Vlani v lete v rodičovskom byte znova objavil knihy s Dobšinského rozprávkami a začal ich čítať svojej teraz osemročnej dcére a päťročnému synovi. Neskôr, počas dovolenky, potreboval Matúš vymyslieť nejakú aktivitu. Ale nielen pre deti, chcel sa pri nej takisto zabávať. Iste, mohli si ďalej čítať, ale to zhodnotil ako jednostrannú záležitosť, pri ktorej jedna strana dáva a druhá berie.
Matúš Teplický Zdroj: Martina Brunovská
Hľadal preto niečo, kde bude dospelý na rovnakej úrovni s dieťaťom. Tak vznikol prvý nápad na stolovú hru. Pri jej vymýšľaní mohli deti prispievať rovnakým dielom. Bolo to veľmi jednoduché, nepotrebovali na to žiadne technológie. Len papier a ceruzku.
Základ na vytvorenie vlastnej stolovej hry je podľa Matúša hravosť. Odborné zázemie nepomôže, hravosť sa nedá naučiť. Človek ju buď v sebe má, alebo nemá. No je to veľmi subjektívne: dvaja hráči môžu ako zábavné vnímať odlišné veci. A rozdiel v ponímaní zábavnosti môže byť aj medzi hráčom a tvorcom hry.
Pri tvorbe hry sa Matúš s ďalšími tvorcami veľmi nestretával, ale predpokladá, že sú to ľudia s vyšším vzdelaním a skôr technického typu. Spoločenské hry si podľa neho vyžadujú schopnosť zložito rozmýšľať, kombinovať, vytvárať nadväznosti a postupnosti. Aj umelecké cítenie je potrebné. Ale odborné skúsenosti v grafike či dizajne nie sú nevyhnutnosťou. Takmer vždy sa výtvarná časť hry necháva na profesionála. Pri hre Rozprávkari sa o to postarala ilustrátorka Tina Minorová a grafička Patrícia Shafferová.
Dobro proti zlu
Inšpiráciu pre svoj herný systém nachádzal Matúš pri listovaní v rozprávkovej knihe, z ktorej vybral najobľúbenejšie postavy a magické predmety. Potom ich s dcérou Klárou nakreslil na papieriky a rozmýšľal, čo by sa s nimi dalo robiť. Najprv teda bola téma a až potom mechanizmus okolo nej. Ale inak to bol podľa Matúša pokus-omyl: „Z tridsiatich vecí sa môže 29 ukázať ako slepá ulička.“
Matúš Teplický Zdroj: Martina Brunovská
Pointou hry Rozprávkari je boj dobra proti zlu. Tieto protichodné sily sú presne definované, nie je to o žiadnych psychologických metaforách. I keď človek s dostatkom predstavivosti si vďaka zaujímavým ilustráciám môže vytvoriť vlastný príbeh, v ktorom je drak len obeťou systému alebo mal ťažké detstvo.
Pravidlá sú jednoduché, ale zároveň umožňujú pokročilejším hráčom taktizovať. Vďaka tomu hra nie je len pre deti. A niečo nové sa môže naučiť každý. Až pri tejto hre sme zistili, že paloš je druh meča. Presne to je to, v čo tvorca hry dúfa. Chce motivovať na zvedavosť, aby si hráči sami zisťovali, ako sa nazýva ten-ktorý nástroj, v akej rozprávke bola nejaká postava, aké mala vlastnosti. Možno to znie prekvapujúco, ale na hranie stolovej hry Rozprávkari vôbec nie je podmienkou poznať Dobšinského rozprávky. Hraním sa to však môže zmeniť.
Témou hry je záchrana rozprávok, ktoré zlé postavy ukradli, aby dobro vždy nevyhrávalo. Úlohou hráča je pomocou zbraní s týmito antagonistami bojovať. Každá karta postavy aj zbrane má určenú silu. A potom je to o tom, zjednodušene povedané, že „vyššia karta berie“. Karty sa dajú vymieňať, kombinovať, používajú sa aj želania či dukáty. Cieľom je nazbierať tri karty, teda tri časti jednej rozprávky.
Napríklad karta s valaškou má väčšiu silu ako karta so strigôňom. Vďaka tomu ho hráč môže odstrániť a dostať sa k prvej karte s rozprávkou. Pri námietke, že je to trochu morbídna detská hra, Matúš kontruje, že predsa také sú aj Dobšinského rozprávky. Inak povedané, takí sme my, lebo od ľudí tie príbehy zozbieral: „A to som radšej ani nepoužil všetky originálne aspekty tých rozprávok, to by sa pre deti ozaj nehodilo.“
