Tolerancia a rešpekt
„Chápem tvoju voľbu. Ja by som srdce transplantovala tomu tatinovi, pretože poznám zo susedstva takú rodinu. On je na štyri deti sám, tvrdo pracuje, aby ich uživil, a majú to fakt ťažké,“ hovorí Marcus, jeden zo študentov sediacich v kruhu pred tabuľou. Ozve sa uznanlivý šum a poďakovanie mentorky za názor. Ostatní počúvajú a čakajú, kým na nich príde rad a budú môcť vysvetliť svoju voľbu.
Aj oni budú začínať svoj prejav pohľadom na spolužiaka – predrečníka a slovami: „Chápem tvoju voľbu.“ Skutočným cieľom modelovej situácie nie je dospieť k morálne správnemu alebo najefektívnejšiemu riešeniu. Ide o to, ukázať žiakom rešpekt k odlišným názorom a priviesť ich k premýšľaniu nad dôvodmi, ktoré spolužiakov viedli k inej voľbe. Jednoducho, k tolerancii.
„Máloktorá škola učí, ako pochopiť a rešpektovať druhých a ako byť rešpektovaný,“ hovorí koučka Henrieta Holúbeková, ktorá životológiu vybudovala a priniesla na školy.
Henrieta Holúbeková, špecialistka na životalógiu Zdroj: Miroslava Spodniaková
No je toho viac, z čoho školy rezignovali. Máloktorá škola učí mladých každodenné životné zručnosti: ako vychádzať s rodičmi, inými dospelými a spolužiakmi, ako zvládať emócie, ktoré prichádzajú so vzťahmi, či ako hľadať samého seba, svoje silné stránky a budovať základy svojej budúcej kariéry. „Ide pritom o oveľa podstatnejšie zručnosti ako schopnosť vymenovať vybrané slová či zaradiť živočícha do správnej čeľade,“ dodáva koučka.
H. Holúbeková vyštudovala vzdelávanie dospelých a po škole sa živila vzdelávaním manažérov. Trénovala ich komunikačné zručnosti, prezentáciu, riešenie konfliktov a ďalšie „mäkké zručnosti“. Kým neprišla zásadná životná situácia. Jej pätnásťročná dcéra sa raz vrátila zo školy s tým, že kamarát spáchal samovraždu. O pár dní sa o samovraždu pokúsila ďalšia tínedžerka z mesta. Mladí ľudia pritom nemali viditeľné problémy so zdravím, drogami či rodinou a viedli život bežného tínedžera.
„Hlboko ma to zasiahlo, mala som pocit, že jediné, čo tým deťom chýbalo, bolo mať sa s kým porozprávať a vypočuť si, že každý problém sa dá vyriešiť, že veci nie sú také čierne, ako sa zdajú,“ dodáva. Rozhodla sa preto rozbehnúť projekt, ktorý by na každú školu priniesol študentom niekoho, kto ich vypočuje, pomôže s trápením a posunie ich v príprave na reálny život. Tak vznikol koncept Životológie, ktorý Henrieta zostavila so študentmi z rečníckeho klubu. Nápadom boli nadšení a stali sa prvými mentormi projektu.
Študenti Strednej odbornej školy Host na hodine životalógie Zdroj: Miroslava Spodniaková
Akreditácia ministerstva
Koučka vychádzala z toho, že deti sa v škole učia takmer výlučne akademické vedomosti. Denne ich však trápia problémy so zaradením sa do spoločnosti, vzťahmi či nachádzaním svojho ja. Uvedomila si tiež, že školy takmer vôbec nerozvíjajú schopnosť žiakov prezentovať sa, podať konštruktívnu kritiku, komunikovať a pracovať v skupine. Rovnako nepracujú ani na ich ďalších zručnostiach, ktoré budú potrebovať v každodennej práci a živote tak ako jej dospelí klienti. Životológia mala tieto medzery vyplniť kvalitným obsahom, ktorý bude žiakom prezentovaný zaujímavou formou.
Podarilo sa. Pre štyrmi rokmi dostala Životológia od ministerstva školstva akreditáciu a reprezentovala Slovensko na medzinárodných fórach. Dnes je tento predmet otestovaný na šiestich školách – v Pezinku, Trenčíne, Bratislave, Galante, Snine a v Senici. Študenti ho majú jedenkrát týždenne, jednu alebo dve vyučovacie hodiny po sebe.
Mentori podľa veku a záujmov žiakov rozvíjajú témy zo štyroch rôznych oblastí – vzťahológia, vnútroveda, kariéristika a zdravíčko. „Prvákov zaujímajú najmä vzťahy a spoznávanie svojich silných a slabých stránok, so staršími už môžeme riešiť aj kariéru,“ hovorí mentorka Petra Ragas.
Petra Ragas, mentorka životalógie Zdroj: Miroslava Spodniaková
Ako to funguje
Na rozdiel od bežných hodín komunikujú so žiakmi na životológii dvaja až traja mentori. Okrem koučky a bývalých učiteľov ide o vysokoškolákov a čerstvých absolventov. Nízky vekový rozdiel pomáha otvoriť komunikáciu so žiakmi a prebrať aj osobné problémy, ktoré by si inak študenti nechali pre seba. „Súčasne platí pravidlo Las Vegas: to, čo sa povie na hodine, ostane medzi nami. Dôvera študentov je kľúčová vec, ak ju učiteľ sklame, pracuje sa mu oveľa ťažšie,“ upozorňuje koučka. Hodina má aj ďalšie odlišnosti od tradičnej výučby. Žiaci sedia rameno pri ramene, aby mali k sebe blízko, a v kruhu, aby na seba videli.
„Osobný kontakt a priama komunikácia s pohľadom z očí do očí je v dnešnom čase pre žiakov vzácna, pretože sú zvyknutí komunikovať cez mobily a sociálnych siete,“ dodáva výkonná riaditeľka školy Soňa Bočáková.
„Priestor na vyjadrenie má každý, takže sa k slovu dostanú aj introverti, ktorí sa inak neradi vyjadrujú. Na bežnej školskej hodine na to učiteľ nemá čas,“ upozorňuje H. Holúbeková. Mentori využívajú neformálne techniky vzdelávania: diskusiu, hrajú so študentmi hry a inscenácie, navodzujú modelové situácie, riešia praktické cvičenia a zábavnou formou trénujú zručnosti, napríklad rétoriku.
„Udržať pozornosť dnešnej generácie nie je vôbec jednoduché, zhruba každých pätnásť minút musí prísť zmena, aby ste ich zaujali,“ hovorí ďalší z mentorov, hudobník Martin Svátek, ktorý na hodinách využíva gitaru či ukulele. Okrem mentorov chodia na hodiny aj ľudia z rôznych oblastí života. „Mali sme tu boxera, rapera, režiséra, manažérov. Tí všetci dokážu porozprávať žiakom o sebe a svojom živote a práci a tým ich inšpirovať, nadchnúť či inak ich osobnostne posunúť dopredu,“ vysvetľuje H. Holúbeková.
Študenti Strednej odbornej školy Host na hodine životalógie Zdroj: Miroslava Spodniaková
