Česi ho pozorujú, či sa nechce odpáliť
Paikar Paikar má 48 rokov a je afganský humanitárny pracovník a dokumentarista. Po útokoch NATO na Taliban v roku 2001 tlmočil pre českých humanitárnych pracovníkov, vojakov a novinárov v krajine a od roku 2010 do roku 2013 pracoval pre českú vojenskú jednotku v afganskej provincii Logar. Potom odišiel do Veľkej Británie, kde sa živil ako taxikár pre Uber. Dnes žije v Česku, kde ho tiež živí Uber.
V zaujímavom rozhovore pre týždenník Respekt popisuje svoju prácu v Londýne a Prahe. V Londýne zarábal mesačne aj 3-tisíc libier, keď mal dobrý mesiac.
„Posielal som časť peňazí rodine do Afganistanu, takže som musel veľa pracovať. Vstával som o štvrtej ráno, končil o desiatej večer, takto sedem dní v týždni. Ale to nie je jediný dôvod. Vstával som tak skoro aj preto, aby som sa dostal do mesta. Po siedmej ráno mi cesta do centra trvala aj dlhšie ako hodinu a pol, pretože mesto je preplnené a všade zápchy,“ popisuje svoje skúsenosti.
Systém v Londýne je podľa neho nastavený tak, že „ťa nenechá na pokoji“. Musel neustále pracovať. Ak ľudia s priemerným príjmom totiž mesiac nepracujú, nedokážu si zaplatiť účty.
Tvrdí, že obe mestá sú v podstate podobné a rasizmus sa v nejakej podobe nájde všade. „Cítim na sebe pohľady, či náhodou nie som terorista a nechcem sa medzi nimi odpáliť. A stále sa ma niekto pýta, či som moslim,“ tvrdí.
Taxikár Paikar Paikar Zdroj: Respekt / Matěj Stránský
„Nerozprávam. Šoférujem“
Vyjadrenia P. Paikara sú v zásade totožné s príbehom Uber vodičov v Londýne, ktoré spracoval denník The Financial Times v článku „I don’t talk. I just drive“: the inner life of London’s Uber drivers, o vnútornom živote Uber vodičov.
Reportér Ben Judah sa snažil popísal rytmus Londýna a taxikárov chronologicky od skorého rána až do neskorej noci a ponúka zaujímavú sondu do profesie, ktorou bežní ľudia pohŕdajú. „Pre ženu je príliš nebezpečné jazdiť takto v noci,“ vraví reportérovi Elena Ionescu, ktorá jazdí v Londýne Uberom tri roky a dúfa, že za šichtu zarobí aspoň 80 libier.
Odišla z Rumunska, pretože snívala o lepšom živote a práci v kancelárii. Lenže všetko dopadlo inak a ilúzie sa rozpadli. Dnes tvrdí, že ju Londýn sklamal.
S priateľom jazdia taxíkmi, vstávajú skoro ráno a takmer sa nevidia. „Ak stratíme prácu, nebudeme si môcť zaplatiť za naše autá a telefóny,“ vraví.
V Londýne zarába 300 až 600 libier týždenne (pred zdanením). V Rumunsku je priemerná mesačná mzda 600 eur. Lenže na ostrovoch sú aj oveľa vyššie výdavky na nájomné, auto, benzín, jedlo aj paušál na telefón.
Stres. Vyčerpanie. Peniaze. „Niečo vám poviem. Londýn je mesto otrokov. Zarábate len toľko peňazí, aby ste mohli pokračovať. Ale nič viac.“ Dodáva, že rána sú vždy rovnaké. Približne tretina zákazníkov je nahnevaných. „Dokonca vás obviňujú z dopravnej zápchy. Pre počasie. Kričia a hulákajú,“ hovorí.
Kým vodiči v čiernych taxíkoch majú u zákazníkov aký-taký rešpekt, v prípade Uberu sú vodiči len poddaní.
Rumunska je len jedným príbehom článku. Reportér sa zameral aj na osud taxikára zo Somálska a Turecka.
