Tunisko patrí medzi najinšpiratívnejšie štáty, ktoré po Arabskej jari vstali zmŕtvych. Má 10 miliónov obyvateľov a je jedinou moslimskou krajinou, ktorá minuloročnými parlamentnými voľbami reálne započala demokraciu.

Prijala novú slobodnú ústavu, ktorá bola schválená referendom a je považovaná za najpokrokovejšiu v regióne. Výhodou oproti iným moslimským štátom je pomerne homogénne obyvateľstvo a chýbajúca armáda po diktátorovi ako v prípade Líbye alebo Egyptu.

Zárodky extrémizmu

Po arabskej jari, ktorá sa začala na prelome rokov 2010 a 2011 práve v Tunisku, sa v prvých voľbách dostali najprv k moci umiernení islamisti. Vláda zaviedla náboženskú slobodu, ktorú predtým tvrdo potláčal diktátorský prezident Zin bin Alí (ten fungoval od roku 1987 do roku 2011), skončilo prenasledovanie 150 náboženských organizácií a zavládla sloboda prejavu.

Zároveň však bola povolená aj činnosť radikálov vrátane teroristickej organizácie Ansar al-Šaría a s ňou rástli aj počty politických vrážd a nepokojov, ktoré prispeli k pádu vlády.

Keď nastúpila vo februári tohto roku k moci nacionalistická strana Hlas Tuniska Habíba Sída, jednou z priorít bolo riešiť chabú ekonomiku a predovšetkým extrémizmus. Z Tuniska totiž pochádza najviac zahraničných bojovníkov extrémistickej organizácie Islamský štát (ISIS), ktorá najnovšie vyčíňa v susednej Líbyi, Sýrii a Iraku.

Tunisko je považované za najvzdelanejší národ v arabskom svete, ale napriek tomu do Sýrie a Iraku odišlo bojovať najmenej 3 000 mladých ľudí, teda asi toľko ako z celej Európy. Do krajiny sa už vrátilo asi 450 z nich, tretina skončila vo väzení.

Nová vláda, ktorá po teroristickom čine v stredu vyhlásila „vojnu terorizmu“. Tieto slová myslí vážne, pretože sa dá očakávať, že jedného dňa sa vycvičení bojovníci z džihádistických táboroch, ktorí budú nainfikovaní extrémistickým výkladom islamu, vrátia domov.

Len vlani zadržali na letiskách alebo na hraniciach s Líbyou či Alžírskom viac ako 9-tisíc mladých ľudí, ktorí mali namierené do Sýrie. Exminister vnútra Lotfi Ben Jeddou povedal, že len minimum z nich boli cvičení bojovníci, väčšina z nich boli nevzdelaní ľudia so základným vzdelaním a sociálnymi problémami.