Psychológ o vyhorení: Zbožštili sme si prácu, už nie je prostriedok, ale cieľ šťastia

Nedávno som sa vrátil z dovolenky a firemný e-mail som ani raz neotvoril, je to dobre?

To je určite dobre. Ale existujú, samozrejme, aj profesie, kde je treba sledovať e-mail. V 90 percentách zamestnaní by som však odporúčal nielen neotvárať si e-mail, ale nastaviť si automatickú odpoveď, že som mimo kancelárie. A tiež by som odporúčal neotvárať si ho ani deň po návrate z dovolenky, ale najprv si zorganizovať potrebné veci a nedávať o sebe vedieť, že už môžem odpovedať.

Vy si otvárate firemný e-mail počas dovolenky?

Uvedomil som si, že stručná odpoveď na e-maily, napríklad raz za deň, je často rýchlejšie, ako riešiť to neskôr telefonicky alebo v správach. Nemám však veľa korešpondencie a veľa e-mailov je o termínoch klientov, ktorí ich potrebujú mať potvrdené. Čiže poštu kontrolujem, ale odpovedám iba na tie, ktoré sú skutočne urgentné.

Ešte dodám, že to otváranie e-mailov nesúvisí iba s našou pracovnou motiváciou, ale môže byť priamo prejavom závislosti - potrebou kontrolovať sociálne siete, webové spravodajstvo. To môže mať podobu obsesie, ktorá sa prejavuje rovnako ako u ostatných psychologických závislostí. Je to určitá forma psychologickej závislosti – miera nutkania je veľmi vysoká a redukcia úzkosti, ktorá nastáva vtedy, keď e-mail skontrolujem, je dôkazom toho, že to má hlbšie dôvody ako pracovnú motiváciu.

Veľa ľudí má však problém nielen s e-mailami, ale celkovým pracovným vyťažením, ktoré môže skončiť vyhorením. Zadefinujme si najprv, čo je to vyhorenie.

Jasnú definíciu jednou vetou neviem. Ale ide o stav, ktorý sa vyznačuje psychickými, emocionálnymi a postupne i zdravotnými zmenami, ktoré sa prejavia na úrovni správania, motivácie či fyzických zmien. A celkovou zmenou postoja k tej práci. Nastáva veľká demotivácia, nechuť až odpor k práci alebo úplná strata zažívať v nej potešenie z výsledkov.

Čo vyhorenie nie je?

Jednotlivé prejavy vyhorenia nie sú niečím, čo by sme nepoznali v našej, povedzme, každotýždňovej situácii. Každému sa niekedy nechce do práce, každého niekedy klienti alebo kolegovia nahnevajú. To však nie je vyhorenie. To sú iba symptómy, ktoré sú slabé. O tom vyhorení rozhoduje miera tých symptómov. Teda vo chvíli, keď sú radikálne silnejšie a neovládateľnejšie. Napríklad nechuť ísť do práce môže byť taká veľká, že tam ani nemusíme prísť. Nakoniec to vyvrcholí tým, že prácu už nedokážeme vykonávať.

Ťažko však opísať všeobecný prípad vyhorenia. U každého sa prejavuje inak. U niekoho sa napríklad prejavuje emočne a začínajú bublať na povrch negatívne emócie – výbuchy hnevu, u iného napríklad tak, že je emočne plochý – neprejavuje žiadnu radosť a zažíva prázdnotu.

U iného sa zase vyhorenie prejavuje na fyzickej stránke. Začne ho bolieť chrbát, zvýši sa mu tlak. Dôjde k takým zmenám, že ho obmedzia vo vykonávaní práce.

Technológie sú ako katalyzátor, ktorý našu súčasnú nezdravú filozofiu umožňuje.

Kedy sa vyhorenie začalo intenzívnejšie vnímať?

Vyhorenie sa začalo opisovať niekedy v 60. a 70. rokoch minulého storočia v takzvaných pomáhajúcich profesiách, v ktorých už vtedy bola miera stresu obrovská. To sú napríklad lekári či psychológovia, ktorí pracovali s ľuďmi. V týchto profesiách musíte mať veľmi dobre zvládnuté určité psychologické kompetencie, aby vás nadmerný stres neovplyvnil aj v bežnom živote. V medicíne sa vtedy dialo to, čo sa dnes deje všade – nadmerný pracovný výkon sa presúva od deväťdesiatych rokov, keď vzrástla miera technologizácie, do profesií, kde vôbec nepracujú s klientmi, alebo tam, kde sociálny stres v takej miere nezažívame.

Prečo tento presun? Kde nastal zlom?

V deväťdesiatych rokoch a najmä vďaka technológiám,