Keď si do najpoužívanejšieho internetového vyhľadávača zadáte slovné spojenie “proces s Jozefom Tisom”, ako druhý výsledok môžete nájsť odkaz na blog nelegálnej a rozpustenej politickej strany Slovenská pospolitosť. Prvý odkaz smeruje na stránku neonacistov Protiprudu.org. To je ako keby ste sa v knižnici pýtali na Druhú svetovú vojnu a do ruky vám vložili Mein Kampf.
Dnešné sedemdesiate výročie popravy prezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisa je aj preto mementom. V parlamente sedia jeho neskrývaní prívrženci (aj keď historikmi vraj nie sú), na budovy sa píšu nápisy „Juden raus“ a nemalá časť verejnosti je presvedčená, že lídra fašistického slovenského štátu „zavraždili politickí oponenti“: najlepšie Česi, komunisti, či Židia. Aká bola realita?
Obžaloba
Súdny proces s J. Tisom sa začal 2. decembra 1946 a intenzívne pokračoval až do apríla ďalšieho roku. Nebol prvým ani posledným takzvaným retribučným súdom v Európe, teda formou vysporiadavania sa so zločinmi Druhej svetovej vojny. Najznámejší bol v tej dobe Norimberský tribunál, ktorý súdil nemeckých nacistov.
V zmysle povojnového poriadku tak aj slovenský Národný súd rešpektoval Chartu medzinárodného vojenského tribunálu, prízvukuje historička SAV Katarína Zavacká, ktorá sa procesu s Tisom ako dieťa zúčastnila. „Mal všetky náležitosti spravodlivého procesu, vrátane otvorenosti a dohľadu svetových médií. Dokonca časť materiálov pochádzala priamo z procesu v Norimbergu, keďže sa tam skúmala otázka postupu nemeckých nacistov voči Československu a ich vplyvu na Slovenský štát a Protektorát [Čiech a Moravy],“ vysvetľuje historička pre TREND.
Štátna prokuratúra sa v obžalobe sústredila na Tisovu účasť na vojnových zločinoch: začatie druhej svetovej vojny po boku Nemecka v Poľsku, začatie vojny proti Sovietskemu zväzu i západným spojencom, ako aj na prezidentovu účasť na potláčaní SNP. Veľkú váhu obžaloba kládla aj rozbitiu Československa ešte v roku 1939. Umožnilo to Adolfovi Hitlerovi zabrať po Rakúsku a Sudetoch aj Čechy a Moravu a pripraviť sa na útok na Poľsko.
Obžaloba tiež bývalému prezidentovi vyčítala totalitné zriadenie prvého slovenského štátu, ktorého bol Tiso čelným predstaviteľom. Žalobca Anton Rašla ho vlastnými slovami označil za „režim stredoveký, totálny, režim protislovanský a protipokrokový“.
Oficiálne právomoci prezidenta boli za prvej slovenskej republiky síce obmedzené, ale J. Tiso zastával okrem prezidentskej funkcie aj pozíciu predsedu jedinej povolenej strany: Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Bol tiež veliteľom armády aj straníckych Hlinkových gárd. Tie sa zúčastňovali napríklad na potláčaní Slovenského národného povstania i na násilných deportáciách miestnych židovských obyvateľov.
Tiso a Židia
„Zbavenie desiatok tisícov Židov dôstojnosti, majetku, občianstva a ich následné deportácie nemôžu byť ospravedlňované nemeckým nátlakom,” píše publicista Jozef Hajko v knihe Nezrelá republika. Takzvaný Židovský kódex, ktorý časť slovenského obyvateľstva zbavil občianskych práv, ako aj prvá vlna deportácií Židov neprišli na priamy nátlak Nemecka. Boli len logickým vyústením antisemitskej politiky HSĽS.
Sám J. Tiso proti antisemitizmu, z ktorého sa podľa historika Ivana Kamenca za prvej Slovenskej republiky stala oficiálna štátna politika, nijako nebojoval. Sám mal množstvo verejných výrokov, v ktorých Židov označoval za hlavný problém slovenského národa. Smutnou pravdou je, že zbabelosť či nezáujem o problémy menšín počas vojny prejavovala aj veľká časť slovenského obyvateľstva.
Prvá vlna deportácií prebiehala v roku 1942 a do nemeckých koncentračných táborov bolo za poplatok 500 mariek za osobu vyvezených 58-tisíc ľudí. Slovensko bolo jediným neokupovaným štátom, ktorý Židov deportoval z vlastnej vôle. Spolu s druhou vlnou deportácií už počas nemeckej okupácie a SNP bolo do táborov odvezených 70-tisíc obyvateľov. Drvivá väčšina z nich zahynula.
Zasadnutie súdu s obžalovanými Dr. J. Tisom a V. Tukom Zdroj: Múzeum SNP
Tiso pritom ubezpečoval slovenskú verejnosť, aj z titulu kňaza, ktorý naďalej pravidelne celebroval omše, že z katolíckeho hľadiska je to v poriadku. Zodpovednosť za tisícky tragických osudov si nepriznal ani na súde. Naopak Vatikán prístup slovenského štátu k Židom tvrdo kritizoval. Takýto kňaz-prezident bol preň veľmi zlou reklamou.
Navzdory upozorneniu arcibiskupa Karola Kmeťka, že radšej, ako vydávať Židov na smrť, by mal prezident-kresťan odstúpiť, J. Tiso reagoval tým, že on plne verí nemeckým ubezpečeniam, že slovenskí Židia do táborov odchádzajú len pracovať. Napriek tomu množstvu z nich udelil takzvané prezidentské výnimky, ktoré ich pred deportáciami ochránili. Neochránili ich iba pred politikou samotného Slovenského štátu, ktorý Tiso viedol.
