Ostrovský: Trpíme kultúrou, že je nutná len vysoká škola

Lenže týmto systémom sa zdegeneruje jednoročná prax. Firmy si budú študentov po roku vymieňať ako špinavé ponožky.

Problém je v tom, že zamestnávatelia tvrdia, že vysokoškoláci majú prehnané požiadavky na plat. Máme formálnu prevzdelanosť a zároveň aj prezamestnanosť vysokoškolákov. Len preto, že ste vysokoškolák, vám nemôže zamestnávateľ ponúknuť vyšší plat, ak blokujete nákupy na pokladni, kde vám stačí základné vzdelanie. Dochádza tak k vytláčaniu stredoškolákov vysokoškolákmi. A ,samozrejme, že firma zamestná radšej vysokoškoláka aj na nižšiu pozíciu, akoby mal zamestnať človeka bez maturity.

No pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí je nižšia pozícia len prestupná stanica. Má vyššie nároky nielen platové, ale aj osobnostné a teda hrozí vyššia fluktuácia.

V tom máte pravdu. Má nielen vyššie platové nároky, ale je aj nestabilnejší. Ale zamestnávatelia sa v skutočnosti správajú inak. Skúste sa niekedy spýtať v obchode pokladníčky, či má diplom.

Odpovedia mi, že sú študentky na vysokej škole a pracujú brigádne. Horšie však je, že absolventi sa nikdy svojmu odboru nebudú venovať. Aký podiel zamestnancov teda formálne trápi prevzdelanosť?

Minister Juraj Draxler nedávno prezentoval výsledky. Vo vyštudovanom vysokoškolskom odbore nikdy nepracovalo 46 percent absolventov a 20 percent pracujúcich absolventov titul ani nepotrebuje. Šlo o výsledky prieskumu Centra vedecko-technických informácií, ktorý je súčasťou národného projektu Vysoké školy ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosti, ktorý sa zameriava na uplatniteľnosť absolventov vysokých škôl na trhu práce. Spárovali sa ministerské databázy a databázou Sociálnej poisťovne, čím im vyšli zaujímavé čísla.

V českých Hospodářskych novinách vyšiel začiatkom roka rozhovor s rektorom Masarykovej univerzity Mikulášom Bekom, ktorý tvrdí presný opak ako vy. V rozhovore povedal, že na vysoké školy nastupujú deti, ktoré ani nevedia presne, čo v živote chcú, kým v minulosti to už boli dospelí ľudia s plánmi. Tvrdí, že školy sa predlžovaniu mladosti musia prispôsobiť a je potrebné, aby sa „bakalárske štúdium nefixovalo len na jeden odbor, aby stále umožňovalo rôzne alternatívy pre životnú dráhu“. Inšpiráciu hľadal v americkom modeli.

Pána Beka poznám, je to hudobný vedec a príslušne orientovaný, preto sa jeho vyjadreniam nečudujem. Nie je ani celkom pravda, že na amerických školách si mladí predlžujú mladosť a potom sa začali orientovať v odbore. To len na okraj. V slovenských podmienkach sme za posledných desať rokov v analýzach ARRA spozorovali, že čoraz viac študentov sa začína orientovať na technické, vedecké a medicínske odbory pri klesajúcej kohorte študentov. Čo je veľmi pozitívny jav.

Ak sa však vrátim k vašej otázke o vyspelosti detí. Už deti na základnej škole si myslia, že sa na vysokú školu dostanú ako nič a skončia s diplomom. Maturitu ani neberú do úvahy a potom sú rozčarovaní. Školstvo musíme prerobiť a do deciek musíme vštepovať istú hierarchiu hodnôt a významu jednotlivých stupňov školstva a aby boli k svojej práci sebakritické.

Nie je to skôr úloha rodičov ako školského systému?

Áno, aj. Ublížili sme spoločnosti už v minulosti. Deti vychovávajú rodičia, ktorí boli už sami poznačení akousi nekritickosťou voči sebe. Príkladom sú maturity, ktoré boli tento rok takto kritizované. Maturita však nie je samozrejmosť. Rozdelenie intelektu v Gaussovej krivke je stále rovnaké – tak ako v minulosti, tak aj teraz. Deti by si mali uvedomiť svoju úlohu v spoločnosti.

Ak si pozriete štatistiky, tak v starých členských krajinách majú ľudia aj bez maturity rovnakú možnosť sa sociálne dvíhať ako vysokoškoláci. Miera zamestnanosti je v starých členských krajinách u ľudí so základným vzdelaním dokonca vyššia ako u vysokoškolsky vzdelaných ľudí. V Holandsku alebo Nemecku majú vyššie odborné školy a v rámci škôl ponúkajú možnosti aj pre ľudí s nižším intelektom. Nepodceňujú ich a nestrkajú ich dozadu. Nerobia z nich nezamestnaných ako my. V tom je chyba aj školstva, ale aj trhu práce, ktorý by mal absorbovať primerane pripravených absolventov. V praxi tomu tak nie je.

Nesúvisí kríza školstva aj v pedagogickom vzdelávaní učiteľov na vysokých školách?

Vplyvom pedagogických fakúlt sa presadilo, že v rámci prípravy učiteľov, bude dominovať metodická stránka nad obsahovou. To znamená, že učiteľ má vedieť, ako učiť, ale vraj nezáleží, čo učí, čo je nezmyslel.

Nesúvisí pokles v kvalite našich škôl aj s tým, že sa zdegenerovala hodnota vzdelávania? Vysoká škola sa berie ako samozrejmosť a je to navyše ešte aj zdarma.

Hrozne trpíme rovnostárstvom. Štát sa už dávno rozhodol, že bude k všetkým vysokým školám pristupovať rovnako s odkazom, že aj začínajúcim školám treba dať rovnakú šancu ako školám, ktoré tu fungujú dlhodobo. To však nemôže fungovať. V akademickom svete je známy takzvaný efekt štvrtej generácie, to znamená, že príslušný odbor na vysokej škole potrebujete kultivovať aspoň štyri generácie, teda 80 až 100 rokov. Až vtedy môžete požadovať od ľudí, ktorí pôsobia v štvrtej generácii, výsledky na úrovni súčasného poznania.

Univerzita Komenského (UK) má 95 rokov a je jediná na Slovensku, ktorá efektu vyhovuje. Nasleduje Slovenská technická univerzita (STU) a na výsledkoch je to aj vidieť. Kvalitné sú okrem UK a STU ešte tri, možno štyri vysoké školy na Slovensku. Zvyšné školy netreba zatracovať ani zrušiť, možno na pár výnimiek, ale práve tieto školy by sa mali zameriavať na vzdelávanie študentov prvého stupňa vysokoškolského vzdelávania.

Potrebujeme intelektuálny potenciál skoncentrovať len na pár inštitúcií. Keď som pred pár rokmi bol v USA, uvedomil som si, že situácia od nás nie je až taká odlišná. Je tam viac ako tritisíc vysokých škôl, ale doktorandské štúdium poskytuje len 300 z nich a len 30 z nich sú výskumné univerzity. Ide o absolútnu koncentráciu intelektu a preto aj prostriedky sú prerozdelené podľa tohto modelu. U nás si však chceme byť všetci rovní. Štatisticky nie je možné, aby ste z 36 vysokých škôl urobili špičku. Ak chcete mať špičkovú univerzitu, tak potrebujete výskum a peniaze.

Teda ich rušenie nemá zmysel?

Nemá zmysel, aby sa to robili administratívnym násilím. Mali by sa zohľadňovať to, kde sa absolventi školy umiestňujú a ako je vyzerá s kvalitou školy a aké sú výsledky akreditácie. Na základe toho by sa malo určiť, či je potrebné program na celé tri roky otvoriť alebo nie. Stačí prečistiť programy na školách, ale nie ísť do toho, že ideme zrušiť školy alebo fakulty.

Ľudia by sa mali v budúcnosti lepšie orientovať v povolaniach a vyberať si takú profesiu, po ktorej je dopyt zo strany zamestnávateľov. K tomu majú prispieť dva národné projekty, ktorých cieľom je vybudovať Národnú sústavu povolaní. Vláda to rozbehla so zamestnávateľmi a sľubuje lepšie zosúladenie vzdelávania s potrebami trhu práce, ako aj zníženie nezamestnanosti na Slovensku. Na projekt sú vyčlenené štyri milióny eur. Nie sú to len vyhodené peniaze?

Ak to pomôže, tak budiž, my sme naučení na takéto administratívne prístupy. Zadefinovať 1400 povolaní, ktoré platia dnes, je zbytočné, pretože nebudú platiť o pár rokov. Ale vravím, ak to dnes pomôže rozhodnúť sa rodičom, deťom alebo firmám, tak fajn.

Oveľa dôležitejšia však bude Národná sústava kvalifikácií, s ktorou meškáme najmenej 10 rokov. Ľudia sú tak rozčlenení podľa vzdelanostných kategórií a opísané je v nich, čo majú ovládať. Príkladom, ako sa to robí, predviedli Škóti, ktorí do projektu prizvali všetkých – od bankárov až po politikov či tajné služby. Výstupom je terminologický slovník, aby všetci používali ten istý slovník pre kvalifikácie. Výsledkom je vzájomné uznávanie si kvalifikácií v rámci EÚ.