Sam Riches je kanadský freelancer na plný úväzok. Zarába si sám na seba tým, že vyučuje, prekladá, píše ako reportér na voľnej nohe a fotografuje. To, čo miluje, je bicykel. Jedného dňa sa rozhodol, že sa stane kuriérom, ktorý bude pre hladošov rozvážať pizzu. Z nápadu vzišiel zaujímavý článok, ktorým upozorňuje na nástrahy zdieľanej ekonomiky, ktorá je založená na princípe „pracuj koľko vládzeš, je to na tebe“.
„Choďte na univerzitu, lebo nikdy nebudete úspešní,“ povedali nám v škole. Ale nepovedali prečo. Tak na ňu šiel a urobil si dostatok dlhov na celý život. Po skončení školy ale zistil, že nájsť si normálnu prácu je ťažšie ako predpokladal. Ponúkali sa mu stáže alebo práca na čiastočný úväzok.
V lete roku 2016 spoločnosť Foodora zamestnávala viac ako 500 kuriérov a on bol medzi nimi. Práca má samozrejme svoje výhody: vlastný rozvrh, týždenné výplaty a cvičenie. „Ak sa naučíte pracovať vtedy, keď je najviac objednávok, naučíte sa trasy, môžete si zarobiť viac ako minimálnu mzdu. Táto práca má ale príznaky ‚gig ekonomiky‘: je na čiastočný úväzok, nemáte žiadne poistenie, žiaden dôchodok, žiadnu stabilitu či iné možnosti,“ píše v článku.
Paradoxne najhoršia časť na práci kuriéra nie je stres a nebezpečenstvo na cestách, ale nekonečné čakanie. Na všetko. „Trávite čas čakaním v reštauráciách, čakaním v lobby, čakaním pred bytmi. Máte veľa času na rozmýšľanie, veľa času, aby ste boli frustrovaní,“ opisuje svoje pocity.
hi, hello. I wrote about a rough stretch of freelancing, the gig economy, and riding my bike to get by: https://t.co/abLpKrDdtc
— Sam Riches (@sam_riches) December 12, 2017
Ekonomika duchov
Na podobnú nôtu je ladený aj druhý článok pod názvom „Ľudské náklady ekonomiky duchov“. Ide skôr o metaforu, ktorou autorka článku Melissa Chadburn naráža na chudobných Američanov, ktorí pracujú na čiastočný úväzok cez pracovné agentúry v skladoch Amazonu či Walmartu.
„Je tu príbeh o neviditeľnej ruke, ktorá vedie voľný trh. Je tu príbeh o duchoch. Je tu príbeh o ich ekonomike,“ uvádza z vlastnej skúsenosti.
Len v USA pracuje cez pracovné agentúry 2,9 milióna ľudí, teda dve percentá pracovnej sily. Zarábajú o 20 až 25 percent na hodinu menej ako riadni zamestnanci, pritom pracujú rovnako tvrdo. Pracovné agentúry im ponúkajú práce cez SMS, mnohí z nich prácu zoberú s nádejou, že im firma ponúkne zamestnaneckú zmluvu.
„Pri práci cez agentúru mi nikdy nebol jasnejší fakt, že som v zásade len telom,“ píše v článku. Nahraditeľným a lacným telom za linkou. Bez poistenia a bez budúcnosti.
Zdroj: SITA / AP
Hrdinovia práce
Do tretice ponúkame na podobnú tému film. V decembri mal v Českej televízií premiéru dokument Hranice práce. Novinárka Saša Uhlová sa v oceňovanom filme ponára do labyrintu nízkopríjmových zamestnaní a prináša správu o hraniciach, ktoré práca má. Takmer pätina Čechov pracuje za sumu menšiu, než je 83 korún na hodinu (3,20 eur). Existuje pre nich špecifické označenie: pracujúci chudobní.
Novinárka sa v dokumente Apoleny Rychlíkovej vydáva na vlastnej koži skúmať zle platenú prácu, aby opísala, aké sú pracovné podmienky v súčasnom Česku. So skrytou kamerou v okuliaroch pracovala mesiac v nemocničnej práčovni, hydinárni, za pokladňou v supermarkete a týždne na brigádach v triediarni odpadu. Jej reportáže pod názvom Hrdinovia kapitalistickej práce boli zverejňované od septembra na webe A2larm.cz. Na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave 2017 film získal ocenenie pre najlepší český dokumentárny film roku a odviezol si tiež Cenu divákov.
„Ľudia, ktorí tvrdo fyzicky pracujú, ničia si zdravie, vidia svoje deti menej, než by chceli, dostávajú mzdu tak mizernú, že často musia žiadať o príspevok na bývanie, a napriek tomu sa nezrútia, snažia sa naopak byť veselí, optimistickí a vidieť všetko z tej lepšej stránky. Obdivujem ich a priala by som im, aby v sebe našli ešte iný druh odvahy,“ povedala novinárka.
