Ako sa chytili novinári
Štúdia bola hotová a J. Buhannon mal pred sebou ďalšiu úlohu: prezentovať ju novinárom a dostať ju do vedeckých magazínov. Štúdiu poslal do dvadsiatich rôznych redakcií.
Zaujímavosťou je, že prominentné vedecké médiá vykonávajú overovanie dát a neakceptujú štúdie, ktoré boli robené s menej ako 30 dobrovoľníkmi, čo bol aj tento prípad. Viac ako polovica redakcií však v priebehu 24 hodín odpísala, že štúdiu bez namietania akceptovala.
Medzi redakciami sa ocitol aj magazín The International Archives of Medicine, ktorému šlo skôr o peniaze ako serióznosť. Za recenziu štúdie a následne zverejnenie si vypýtal 600 eur. O dva týždne redakcia štúdiu o čokoláde zverejnila a v článku nezmenila ani jedno slovo.
To nie je všetko. V ďalšom kroku sa partia novinárov rozhodla, že využije lenivosť väčšiny redaktorov. J. Buhannon preto napísal pútavú tlačovú správu, kde skombinoval príbeh, graf, doplnil pár citácií a sexi dáta. Pri písaní mu pomáhal kamarát z PR brandže. Výsledkom bolo, že novinár si nemusel prečítať ani pôvodnú štúdiu.
Zo zoznamu vedeckých portálov a časopisov (tu a tu je zoznam), ktorým pútavú tlačovú správu podsunul, najväčším úlovkom bol denník Bild.
„Keď ma reportéri kontaktovali, pýtali sa povrchné otázky typu: Myslíte si, že čokoláda urýchľuje úbytok na váhe? Máte nejakú radu pre našich čitateľov? Takmer nikto sa nespýtal, koľko ľudí sme testovali a nikto to číslo ani nezverejnil. Zdá sa, že žiaden reportér neoslovil k téme iného odborníka,“ napísal na blogu J. Buhannon. Denník Bild dokonca nepotreboval k téme osloviť ani autora štúdie.
Obávam sa, tvrdí novinár, že väčšina článkov, ktoré píšu o zdravej výžive a diétach, predovšetkým tie, čo nájdete v lifestylových magazínoch, sú buď úplný nezmysel, alebo sú v lepšom prípade veľmi zle napísané.
