Ako zdeptať lekárov už na začiatku kariéry? Zoberte ich od reálnych pacientov a posaďte za počítač. Autor reportáže na portáli New York Times Abraham Verghese je sám lekárom. Znepokojuje ho, že vidí čoraz viac rezignovaných mladých kolegov. Keď k nemu prídu do ordinácie, majú v očiach napísanú jasnú diagnózu - dezilúzia.
Na univerzite ich roky učili, ako ovládať jednotlivé nástroje potrebné na vyšetrenie a ako komunikovať s pacientom. Keď si však oblečú vytúžené biele plášte, čaká ich realita, tabuľky, výkazy a halda administratívnych povinností.
„V dnešnej Amerike je pacient na nemocničnej posteli len ikonou, kvázi pacientom. Ten skutočný nie je v posteli, ale v počítači. Tej virtuálnej entite venujeme všetku pozornosť,“ píše. Na hodinu strávenú pri skutočnom lôžku pripadajú v praxi ďalšie dve hodiny venované systému Electronic Health Records.
V roku 2009 investovali Spojené štáty 35 miliárd dolárov na elektronizáciu zdravotníctva. Ak by sa skutočne vydarila, všetky nemocnice by boli navzájom prepojené a lekári by si vedeli navzájom pomôcť pri riešení nových liečebných postupov a aktuálnych problémov. Systém však zlyhal a tak sa skôr stáva, že má odborník problém získať údaje o pacientovi z inej nemocnice, aj keď je v tom istom štáte.
A. Verghese vyzýva lekárov k tomu, aby sa vrátili od Excelu k ľudskosti. Pomôžu tým pacientom aj sebe. „Medicína je chaotická a komplikovaná, pretože človek je chaotické a komplikované stvorenie. Preto ju milujem. Jedna vec, ktorú by mali mať všetci zdravotnícki pracovníci spoločné, je humánnosť. Verím tomu, že veľa z nás prišlo k tomuto povolaniu preto, že nám na ľuďoch skutočne záleží.“
A dosť, zavelili mileniáli
Šanghaj ponúka kultúrne vyžitie pre všetkých, milovníkov múzeí, žúrok aj koncertov pod holým nebom. Odkedy sa do mesta nasťahoval 25-ročný Li Zhepeng, nevidel dokopy nič, len pracovný stôl a štyri steny kancelárie. Prichádzal o deviatej ráno a odchádzal o ôsmej večer. Niekedy ani nebolo nevyhnutné zostávať tak dlho, diktovala mu to skôr pracovná kultúra. Cez víkend pracoval z domu. Napriek tomu, že práci venuje všetok svoj čas, si nemôže dovoliť ani vlastný byt mimo centra.
Spočiatku sa zdalo, že sa L. Zhepeng zmieril s osudom. Potom si však povedal „a dosť“. Dostal výpoveď, no to ho nezničilo. Pripojil sa k bojovej línii, ktorá odmieta čínsky trend 996 (v práci od deviatej do deviatej šesť dní v týždni).
Singapur Zdroj: SITA / AP
V prednej línii stoja mileniáli, vzdelanejší, uvedomelejší ohľadom ich práv a zanietenejší v snahe nájsť si naplňujúce zamestnanie, ako predchádzajúca generácia.
Aj keď majú len malé šance na úspech, už sa jednoducho nechcú zmieriť so zdieraním za mizerný plat.
Niektorí svojich zamestnávateľov dokonca zažalovali. Zákon pri administratívnych prácach nepovoľuje 12-hodinovú smenu a v prípade L. Zhepenga tak zamestnávatelia reálne prekročili zákon. Ak by teda šiel na súd, mal by šancu spor vyhrať. V druhom zamestnaní otvorene povedal, že chce len zvládnuteľnú pracovnú záťaž a menej nadčasov. Šéfka s návrhom súhlasila a teraz sa stal idolom, ktorý sa nebojí stáť si za svojím slovom. Aj z tejto práce však pre nezhody odišiel. Dúfa, že nájde niečo s lepším platom a možným kariérnym rastom.
O tom, ako trend 996 v Číne vlastne vznikol a prečo sa mileniáli búria, napísala pre BBC Denise Hrubyová.
