Neočakávaná udalosť, no s dramatickým dosahom na svet. Občas priletí a odletí, no zanechá po sebe spúšť. Čierna labuť je späť. Iné to nebolo ani v roku 2008, keď tvrdo zasiahla globálny finančný systém. Alebo v roku 2011, keď Európou otriasala dlhová kríza.
Z týchto následkov kríz spred dekády sa svet nespamätal doteraz, dôkazom sú nulové úrokové sadzby a pokračujúce kvantitatívne uvoľňovanie. Kým následky pôvodných systémových deštrukcií stále pretrvávajú, nad svetom znova preletela čierna labuť. Tentoraz s ešte väčšími potenciálnymi následkami.
Tri šoky naraz
Kým krízy z rokov 2007 až 2009 či 2011 až 2013 boli finančného charakteru, hroziaca kríza nadobúda nový rozmer. Už nejde iba o problémy finančných inštitúcií, ktoré sa nepriamo prejavia na ekonomickej dôvere. Do hry vstupujú dávno zabudnuté šoky.
Svet zažil posledný veľký ponukový šok počas ropných kríz v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Po prudkom raste ceny ropy nasledovala inflácia a rozpad dolárového zlatého štandardu. Takýto silný ponukový šok je nepravdepodobný, no v menšom rozsahu sa prejavuje už teraz na globálnej subdodávateľskej sieti. Ak bude pandémia koronavírusu trvať iba týždne, šok bude malý a výroba sa obnoví. Ak však bude trvať mesiace, problém nadobudne zásadnejší charakter.
K súčasnému ponukovému šoku sa nemilosrdne pridáva dopytový šok. Ľudia uzavretí doma odložia všetky väčšie nákupy. Maloobchodné tržby skolabujú. Opäť – ak bude nepriaznivá situácia trvať iba týždne, ekonomika sa zotaví rýchlo. Ak bude trvať dlhšie, nastane zásadný problém: hospodárstvom sa prevalí vlna bankrotov. Mnoho firiem prežíva z mesiaca na mesiac. Dlhodobé zatvorenie prevádzok prináša potrebu platiť fixné, ale aj prevádzkové náklady a tržby sa môžu prepadnúť na minimum. Najhoršie na tom je, že nie vlastným pričinením.
Aby sme našli paralely s kumuláciou finančného, dopytového a ponukového šoku naraz, treba sa preniesť o deväťdesiat rokov späť. Bola to veľká depresia v tridsiatych rokoch, ktorá sa zmenila na negatívnu ekonomickú slučku, keď ju každý nový bankrot ešte viac posilnil.
Deflácia v Japonsku Zdroj: Getty Images
Dramatický pokles tržieb prináša firemný bankrot a prepustenie zamestnancov. Tí nedokážu splácať úvery a bankrotujú tiež. S nesplácanými úvermi sa dostávajú do problémov banky, ktoré bez záchrany takisto krachujú. Ak ich zachránia štáty, samy sa môžu stať obeťou rastúcej nedôvery na finančných trhoch. Deflačná špirála sa bez silnej intervencie štátu zastaviť nedá.
Zhluk všetkých týchto faktorov pôsobiacich naraz umocňuje výrazne menšinový, ale rastúci názor, že stojíme pred najväčšou ekonomickou hrozbou svojho života. Treba sa k nej postaviť čelom.
Hra o čas
Krízy – či už epidemiologické, alebo ekonomické – majú minimálne jednu spoločnú črtu: dajú sa zastaviť. Mnohé štáty v Ázii ukázali, ako sa dá proti šíreniu zhubného vírusu zasiahnuť a takmer úplne ho eliminovať. Manažérsky aj štátnicky je to náročný boj – ale je možný.
Pokiaľ sa robia rýchle a efektívne kroky a šírenie vírusu sa zastaví ešte v prvej fáze, ako sa to podarilo napríklad Singapuru, hospodárske následky sú minimálne. Ak sa však z nákazy stane epidémia, kroky sú omnoho komplikovanejšie a bolestivejšie. Aj Južná Kórea ukazuje, že takáto situácia sa dá zvládnuť. V neposlednom rade to dokázal aj Wu-chan.
„Toto je chvíľa, keď sa z krivky v tvare V môže stať U alebo L, a práve tomuto sa musíme všetci vyhnúť,“ uvádza prezident Euroskupiny Mário Centeno. Bývalý minister financií Portugalska narážal na obavy, že ak sa európskou ekonomikou prevalí vlna bankrotov, ekonomický potenciál eurozóny výrazne a dlhodobo poklesne. Európski politici začínajú konať, no až mesiac a pol po tom, ako prepukla epidémia v Číne. A iba dni po tom, ako epidémia zasiahla aj Európu.
Brusel Zdroj: Getty Images
Ázijský príklad
Dobrou správou pre svet je výrazný pokles tempa rastu nakazených ľudí v ázijských krajinách. Napríklad denný počet nových prípadov v Číne kulminoval na úrovni takmer štyritisíc na začiatku februára. Po mesiaci počet nakazených klesol na desiatky. Južná Kórea, druhý najpostihnutejší štát Ázie, zaznamenala vrchol koncom februára na úrovni deväťsto prípadov denne. V súčasnosti poklesol k stovke. V iných ázijských krajinách rastie iba v jednotkách či menších desiatkach, pričom vo väčšine prípadov ide o cestujúcich z cudziny. Zdá sa, že Ázia má vrchol epidémie za sebou a môže pomaly nabiehať do bežného života.
Prudký pokles nákazy v Ázii dáva šancu aj európskym krajinám, že už o pár týždňov môžu dostať situáciu pod kontrolu. Medzi krokmi vlád a správaním obyvateľstva vo východnom a v západnom svete však exitujú dramatické rozdiely. Tie môžu v prípade Západu priniesť omnoho horší priebeh pandémie než na Východe.
Krajiny v Ázii zažili v roku 2003 silnú epidémiu SARS-u, čo zvýšilo ich pripravenosť na novú epidémiu. Mnohé z nich, napríklad Singapur ši Hongkong, spravili silné preventívne opatrenia už niekoľko dní po oznámení vypuknutia vírusu vo Wu-chane. Bolo to koncom januára, keď singapurská vláda začala kontrolovať teplotu všetkým prichádzajúcim do krajiny. Po celom štáte rozmiestnila termokamery a priebežne kontroluje teplotu všetkým ľuďom, ktorí vstupujú do úradov alebo nemocníc.
Meranie teploty Čína Zdroj: Getty Images
Kým prevencia zafungovala v mnohých menších krajinách, v Južnej Kórei prepukla epidémia, podobne ako v Číne. Oba štáty však okamžite prišli s drakonickými opatreniami na obmedzenie šírenia vírusu. Neboli to iba karantény. Pridalo sa k nim digitálne sledovanie potenciálnych prenášačov choroby a masové testovanie populácie. Čínska vláda pomocou mobilov sledovala občanov, či skutočne dodržiavajú karanténu. Všetci, ktorí ju porušili, museli zaplatiť vysokú pokutu a zúčastniť sa na povinných prednáškach o bezpečnosti a osobnej hygiene. To platilo aj pre tých, ktorí nenosili rúška.
Podobné sledovanie občanov spustila demokratická Južná Kórea, keď okrem mobilov sledovala aj transakcie platobnými kartami. Viaceré ázijské krajiny vytvorili systémy, ktoré kontrolovali pohyb každého potenciálneho infikovaného s cieľom varovať zvyšné obyvateľstvo. Vykonávali rekonštrukciu ich pohybu a identifikovali ľudí, ktorých mohli nakaziť. Vlády mnohých ázijských krajín v reálnom čase stále zverejňujú všetky známe informácie o nakazených občanoch a o histórii ich pohybu.
Počas karantény vo Wu-chane chodili dobrovoľníci od dverí k dverám a zaznamenávali teplotu občanov. Tú musia dvakrát denne merať a zaznamenávať aj zamestnávatelia. Do práce v ohrozených oblastiach môže chodiť najviac polovica pracovníkov naraz. Každého cestovateľa niekoľkokrát denne kontaktujú úrady v súvislosti s jeho zdravotným stavom.
Kvôli lepšiemu vyhľadávaniu infikovaných občanov sa zaviedlo masové testovanie populácie. Južná Kórea otestovala viac ako 200-tisíc ľudí a v prípade potreby vykonala denne viac ako 10-tisíc testov. Tým u mnohých zachytila chorobu ešte v ranom štádiu, čím klesla úmrtnosť v krajine pod jedno percento. Drakonickými a dobre manažovanými opatreniami dokázali ázijské štáty zabrániť väčšej epidémii.
