Koľko plastov sa dá vyhodiť za jeden rok
V jeden večer v polovici roku 2016 sa Daniel Webb prechádzal pozdĺž pobrežia pri svojom dome v britskom mestečku Margate. „Bol to jeden z tých večerov, keď vlny vyplavili na breh veľa odpadu,“ spomína. Boli medzi nimi fľaše, staré hračky a iný odpad, ktorý mal možno aj 20 rokov. „Bolo to veľmi nostalgické, takmer archeologické. A napadlo mi, že čo ak tam je aj nejaký plast odo mňa?“ pýta sa v článku denníka The Guardian.
Vtedy sa rozhodol pre zaujímavý projekt. Počas celého roka si odkladal každý plast, ktorý použil. Umyl ho a odložil do špeciálnej miestnosti. Počas jedného roka nijako neovplyvnil svoju spotrebu, prestal nakupovať len balené fľaše. Výsledkom je obrovský bilbord, ktorý sa stal súčasťou projektu Mural-by-the-Sea a bol vystavený v meste.
Na jeho súkromnej skládke sa celkovo ocitlo po roku 4 490 plastov. „Ak ma vezmete ako priemernú osobu a vynásobíte ma počtom obyvateľstva Spojeného kráľovstva, znamená to, že ročne odhodíme 293 miliárd kusov plastových predmetov,“ povedal D. Webb.
Z celkového počtu plastov, ktoré vyhodil, až 60 percent pochádzalo z balených potravín - zväčša šalátové a zeleninové obaly a obaly na chlieb. Až 93 percent všetkých plastov bolo na jedno použitie.
Jeho projekt poukazuje na jednu zásadnú vec: pokiaľ vedci hovoria o miliardách ton plastov, ktoré človek vyhodí, nevieme si tento obrovský objem predstaviť. Je to niečo podobne abstraktné ako globálne otepľovanie. „Ak je však plast hmatateľný a poukážete na individuálnu spotrebu, začne (tento fakt) rezonovať,“ povedal pre denník.
Daniel Webb a jeho odpadky Zdroj: Ollie Harrop/Everyday Plastic
Vlci Instagramu
21-ročný Elijah Oyefeso odišiel z univerzity. Študentskú pôžičku použil, aby sa mohol stať burzovým maklérom. Stačí mu pracovať hodinu denne a mesačne zarába desiatky tisíc libier. Zarobené peniaze utráca za hodinky a športové autá.
Takýto príbehom sa začína článok denníka The Guardian o bohatých tínedžeroch, ktorí sa s rozmarným spôsobom života chvália na sociálnych sieťach a sledujú ich milióny mladých ľudí po celom svete. Ide však o pozlátku a obrovské klamstvo.
V skutočnosti sú hashtagy #richkidsofinstagram väčšinou „krmivom inzerátov, ktoré predávajú všetko od luxusného oblečenia až po hazardné hry“ a ich cieľom je nalákať naivných mladých ľudí, ktorí si pod väčším tlakom priateľov a vplyvov v sociálnych médiách kúpia cestu k úspechu.
V prípade Elijaha šlo o reklamu a propagáciu platforiem na obchodovanie na finančných trhoch. Na vstup je potrebné zaplatiť základný kapitál a rôzne poplatky. Hoci jeho život predstavoval veľkú párty a zážitky, v skutočnosti to bola len maska.
Pred dvoma rokmi sa dostal pred súd, keď neopatrnou jazdou zrazil kamaráta. Jeho právnik povedal: „Počul som množstvo tvrdení o jeho bohatstve, ale nevidím žiadne dôkazy o tom. Je jasné, že ak by mal peniaze, vypísal by šek poškodenému,“ povedal.
Elijah je len jednou z najvýznamnejších osobností internetovej subkultúry, ktorá si zobrala príklad z Jordana Belforta prezývaného Vlk z Wall Street a svoj život predáva na sociálnych sieťach.
Prezentujú sa ako mimoriadne bohaté deti, ktorí sa vyšvihli z chudobného prostredia na výslnie vlastnou cestou – často bez školy. Predstavujú medzinárodnú pyramídovú schému, ktorá pomohla generovať miliardy pre obrovské spoločnosti, ktoré cez ich osoby predávajú vysoko rizikové finančné produkty.
