Kedysi vyzerali rozlúčky so slobodou nevinne. Chlapi šli do baru a blížiacu svadbu dobre zapili, prípadne sa dotkli striptérky. Dnes to vyzerá ako divoký večierok, vystrájanie a brutálny test maskulinity, píše denník The Guardian.
Dôvodom sú lacnejšie letenky, ktoré chlapom umožňujú ísť napríklad na Slovensko, kde je alkohol lacnejší. Reportérka Sirin Kale v článku opísala príbehy tých, ktorí stratili oveľa viac než len spomienky na predošlú noc.
Keď sa Mike Rutter vrátil na hotelovú izbu, uvedomil si, že jeho svedok na svadbe Luke Rhoden tam nie je. Len pred chvíľou mu pomohol do izby, keď mu bolo zle z dávok kokaínu a extázy. Mike si uvedomil, že tu niečo nehrá. Skúšal zavolať na recepciu. Hotelový manažér mu oznámil, že jeho priateľ skočil z okna. Svedkovia, ktorí skok videli, povedali, že bol vystrašený a mal halucinácie.
Mike sa neskôr oženil bez svojho kamaráta. „Ak mám byť úprimný, bolo to ťažké,“ povedal. Nasledovali výčitky, depresia a konzultácie s psychológom. Tragédia zasiahla každého z deviatich chlapov, ktorí boli vtedy na párty. Každý sa s tým vyrovnával, ako mohol. Jeden z nich sa dokonca presťahoval do Austrálie, aby zabudol.
Tragédia Luka Rhodena nie je ani zďaleka výnimočná. Za posledných desať rokov zomrelo pri rozlúčkach so slobodou najmenej tridsať Britov. Ich počet stále rastie. V roku 2017 si tieto divoké akcie vyžiadali desiatku obetí. Medzi nimi nie sú zarátaní tí, ktorí sa vrátili so zraneniami s trvalými následkami.
Typickou obeťou rozlúčok so slobodou sú mladí ženatí muži, ktorí majú deti a pravidelne športujú. Kúpia si letenky najčastejšie na Ibizu, do Hamburgu, Budapešti alebo do iných destinácií, kde ešte neboli. Výlety trvajú zvyčajne len víkend a sú bez cestovného poistenia.
Kombinácia slobody, alkoholu, drog a neuváženosti spôsobí, že buď to ich telo nezvládne (zlyhanie srdca či krvné zrazeniny), alebo následkom opitosti vyvedú niečo, čo nie je možné vrátiť späť. Na Ibize je populárny na tieto večierky hotel Pisces Park, kde len v roku 2015 zomreli dvaja Briti – jeden z nich sa snažil opitý vyliezť na balkón.
Na rozlúčkach so slobodou platí, že to, čo sa udeje na rozlúčke, tam aj ostane. Keď sa však stane tragédia, ticho sa mení na mlčanlivosť. Ľudia nechcú hovoriť o nehodách, pretože sa hanbia. „Nechceme, aby si ľudia mysleli o našom synovi zlé veci,“ vysvetlila jedna matka novinárke.
Ľudská stránka väzenia
Pred 15 rokmi bol Jason Bobbit prepustený z väzenia, kam sa dostal za distribúciu kokaínu. Vrátil sa domov k svojej žene a piatim deťom. Lenže „vonku“ narazil na problém zamestnať sa. Možnosti pre bývalých odsúdených sú veľmi obmedzené.
Firmy, ktoré by ho prijali, ako napríklad sieť obchodov Home Depot či Walmart, platia iba deväť dolárov za hodinu. „Nemôžem sa s tým postarať o svoju rodinu,“ povedal J. Bobbit v emotívnom krátkometrážnom filme Revolving Doors od Jamesa Burnsa.
Jedného dňa sa preto rozhodol, že sa k drogám vráti. Priznáva, že ak sa človek dostane do ťažkej situácie, musí robiť aj „náročné rozhodnutia“. Teraz Jasonovi opäť hrozí, že sa dostane do väzenia. Mimochodom, až polovica väzňov sa po určitom čase do väzenia opäť vráti, takže prípad Jasona nie je výnimočný.
Psychológ Jim Holwager tvrdí, že celý systém je poškodený a nefunguje, pretože nepomáha vracať recidivistov do života. Práve naopak, vytvára stigmu, ktorá sa prenáša aj na ich rodinu a predovšetkým na deti.
Revolving Doors je emocionálny portrét života americkej rodiny, v tieni ktorej sa nesie väzenská minulosť otca. Film sa natáčal štyri roky, preto autor získal dostatočnú dôveru rodiny. Je to intímny film, ktorý opisuje morálne počínanie Jasona, jeho chyby a jeho negatívny vplyv na rodinu.
„Prvým dôsledkom toho, že jeden z rodičov ide do väzenia, je to, že nie je doma. Je pravdepodobné, že jeho chyby budú opakovať aj deti,“ povedal vo filme psychológ.
Stačilo pár mesiacov vo väzení a deťom sa zhoršili známky v škole. Po čase do školy prestali chodiť. „Nebudem chodiť na univerzitu a budovať si kariéru len preto, aby som zarobil 15 dolárov na hodinu,“ tvrdí jeden zo synov. Druhý stretol partiu, ktorá predáva na uliciach drogy, a tak sa k nej pridal.
Prečo sú plienky také drahé?
Päťsto vedcov, inžinierov a manažérov sa vlani v novembri zišlo v luxusnom hoteli v texaskom Austine, aby predstavili budúcnosť detských plienok. Niektorí prišli z ďalekých krajín ako Srí Lanka či Austrália. Prezentovali najnovšie inovácie, sledovali promo videá pre prémiových zákazníkov a spečatili úspechy za posledný rok popíjaním drahého vína a koktailov.
Článok denníka Tampa Bay Times upozorňuje, že firmy ako Procter & Gamble, Johnson & Johnson či Kimberly-Clark investujú (podobne ako technologické firmy) miliardy dolárov do vývoja a marketingu prémiových plienok, ktoré sú čoraz lepšie, no zároveň veľmi drahé. Napríklad firma Procter & Gamble investovala do reklamy vlani sedem miliárd dolárov.
Denník opisuje „plienkovú vojnu“, ktorú medzi sebou rozpútali Procter & Gamble a Kimberly-Clark kvôli takej maličkosti, ako je flexibilný pás. Práve tá ovplyvnila celé smerovanie sektora, ktorý je pre verejnosť veľkou neznámou. Firmy si extrémne strážia nielen ceny, ale aj svoje know-how a ku konkurencii sa správajú ako k úhlavnému nepriateľovi.
Na pozadí ich biznisu sú milióny chudobných amerických rodín, ktoré si nemôžu dovoliť ani obyčajné plienky. Na konferencii v Austine vedúci predstavitelia priemyslu diskutovali o spôsoboch, ako robiť plienky ešte pohodlnejšie a citlivejšie k životnému prostrediu. Nik z nich neriešil to, akým spôsobom sa ceny plienok môžu znížiť a miliónom amerických rodín zvýšiť ich dostupnosť.
Plienky sú pre množstvo amerických rodín veľmi drahá položka Zdroj: SITA / AP
