Ako Erik Tomáš ukázal, že sociálny štát je len pre tých, ktorí ho nepotrebujú

Nápad ministra práce Erika Tomáša, že ľudia, ktorí odmietnu prácu, môžu stratiť dávku v hmotnej núdzi, verejnosť pochopiteľne zaujal. Pozornosť by vzbudil aj mimo uhorkovej sezóny. Zaujímavé je predovšetkým to, že tému otvoril sociálno-demokratický minister. Keďže je dlhoročným hovorcom a marketingovým odborníkom, môžeme predpokladať, že nápad bol premyslený vrátane vplyvu na verejnú mienku.

Typický sociálno-demokratický volič je určite presvedčený, že štát má pomáhať. No asi nebude ďaleko od pravdy úvaha, že rovnaký volič čaká, že štát bude prerozdeľovať peniaze bohatých smerom k nižšej strednej triede. Ale ak potrebujú pomoc najzraniteľnejší, až taký problém to nie je. Veď určite iba „zneužívajú sociálny systém“. Toľko politické východiská. Samotná myšlienka ministra dáva zmysel najmä v kontexte toho, že na trhu naozaj chýbajú zamestnanci. Pochopiť sa dá aj postoj opozície, ktorá si uvedomuje, že nebude veľa príležitostí kritizovať aktuálnu vládu zľava, a tak sa teraz prirodzene hlučne ozýva.

Prekážok je viac

Téma sociálnych dávok a (ne)ochoty pracovať je však oveľa komplexnejšia a žiada si racionálny pohľad. V prvom rade určite neplatí, že súčasní nezamestnaní dokážu plnohodnotne zaplniť voľné pracovné miesta. Navyše z počtu 80-tisíc voľných pracovných miest je len zhruba desatina vhodná aj pre ľudí bez kvalifikácie.