Hospodársky rast Európy sa spomaľuje už desaťročia, začína Mario Draghi komentár v týždenníku The Economist. Následkom je, že európske domácnosti doplácajú na situáciu stratenou životnou úrovňou.

V súčasnosti neexistujú riešenia, ktoré by toto smerovanie dokázali zastaviť. Naopak, populácia Európy bude klesať, najmä pracovná sila, a vlády sa budú musieť viac spoliehať na rast produktivity práce. Ak totiž populácia nepracuje viac hodín do roka, ekonomický rast spočíva vo zvýšení produktivity. Pri súčasnej nízkej produktivite HDP Únie nedokáže dlhodobo rásť a bude sa iba udržiavať na konštantnej úrovni. Krajiny EÚ tak budú oproti ostatným štátom hospodársky strácať. 

Európa pritom potrebuje rast. Aktuálnym cieľom európskych politikov je dekarbonizovať, digitalizovať a zvýšiť obrannú schopnosť kontinentu. Ak si chce zachovať aj svoj sociálny model, bude musieť masívne investovať do zvýšenia produktivity. Investičné potreby sú preto obrovské, pokračuje bývalý šéf ECB.

Podľa najnovších odhadov bude musieť podiel investícií vzrásť približne o päť percentuálnych bodov HDP na úroveň naposledy zaznamenanú v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Na porovnanie, investície poskytnuté Marshallovým plánom v rokoch 1948 až 1951 predstavovali približne len jedno až dve percentá HDP ročne.

Otázkou je, kde nájsť zdroje na financovanie týchto potrieb. Európska únia má vysoké úspory domácností, ale tie nie sú smerované do produktívnych investícií, najmä z dôvodu málo efektívnych a rozdrobených kapitálových trhov. Navyše Európania budú svoje úspory potrebovať na financovanie svojich dôchodkov. Kým Američania majú na dôchodky naakumulované prostriedky v objeme 173 percent HDP, v prípade EÚ je to iba 32 percent, vypočítal think tank New Financial.  

Podľa výpočtov M. Draghiho by krajiny Únie potrebovali „mobilizovať“ ročne 750 až 800 miliárd eur na nové investície, aby dokázali medzeru produktivity s USA zaplniť. Tieto zdroje budú musieť prísť z nových spoločných pôžičiek. Každoročná takto investovaná suma je podobná celej covidovej pomoci - Plánu obnovy a odolnosti.

Momentálne iba 22 percent európskeho HDP smeruje do investícií, čo sú dekádne minimá. V čase, keď sa kontinentu ekonomicky darilo, tam smerovalo 27 percent. Draghiho plánom je túto medzeru zaplátať. Ide však nielen o extrémne ambiciózny, ale aj málo dôveryhodný plán. 

Problém navrhnutých riešení

Report M. Draghiho o konkurencieschopnosti spôsobil v Bruseli veľký rozruch. Jeho najväčším benefitom je pomenovanie existujúcich problémov, ktoré si chcel len málokto dovtedy priznať. Report však nie je ničím novým. Už pred 30 rokmi Jacques Delors, bývalý predseda Európskej komisie, prišiel s návrhmi, ako zvýšiť konkurencieschopnosť kontinentu. Neúspešne.

Momentálne sa ponímanie zmenilo a EÚ už neplánuje byť globálnym lídrom, ale skôr si zachovať aspoň existujúce postavenie. A to si vyžiada veľkú snahu s neistým výsledkom. Ak by sa aj európski lídri na riešení dohodli, čo je stále málo pravdepodobné, je otázne, či by to prinieslo očakávaný efekt. 

Problémy Európy sú totiž štrukturálnej povahy. Hodiť na ne viac peňazí nemusí priniesť žiadny zásadnejší efekt. Možno, naopak, väčšie dlhy môžu cez vysoké úroky vytvoriť iba väčšie problémy. Hovoria o tom reálne skúsenosti s alokáciou bruselských peňazí.

Európsky dvor audítorov nedávno ukázal na slabú efektivitu eurofondov. Plán obnovy môže byť rovnako skôr o míňaní spoločných peňazí na projekty s otáznou pridanou hodnotou. Stále pritom nie je povedané, kto a ako ich zaplatí. Podobne problematicky vidí eurofondy aj nemecký think-tank.

M. Draghi je byrokrat, ktorý sa môže hýbať iba v rámci politicky akceptovateľných mantinelov. Snahy o veľké spoločné investície do zelených projektov preto vyznievajú rozpačito. Dekarbonizácia je pálčivý problém sveta, nie Európy - naopak, na samotnom kontinente pôsobí utlmujúco nielen na priemysel, ale aj samotnú energetiku.

Rekordné množstvo hodín so zápornými cenami energie v tomto roku priamo znižuje objem investícií do energetiky. Podobne otázne vyznievajú dogmatické snahy o využívanie zeleného vodíka, za čím nie je aktuálne žiadny biznisový model.

Napriek tomu, že M. Draghi zdôrazňuje spoluprácu so súkromným sektorom, európsky dirigizmus a centralizmus môže byť omnoho väčší problém ako nedostatok investícií. To je aj dôvod, prečo v posledných rokoch mnoho európskych firiem opúšťa kontinent, no nesťahuje sa na Východ, ale na Západ.