Stroj na byrokraciu
Možno prvým krokom EÚ by malo byť niečo úplne iné než navrhovaná väčšia centralizácia moci a zdrojov do rúk bruselských byrokratov. Každý veľký úspešný celok musel prejsť centralizáciou a podobne ju bude potrebovať EÚ. V prvom rade však ide o presadenie rovnakých pravidiel a trhových riešení vo všetkých krajinách Únie. Nie je možné, aby v EÚ fungoval efektívny kapitálový trh, pokiaľ 27 krajín bude mať iné právo v súvislosti s úpadkom firiem.
V realite sa centralizácia posunula od roviny vytvárania rovnakého prostredia pre všetkých do roviny prikazovania, čo majú subjekty robiť, aby naplnili politické ciele európskych byrokratov. M. Draghi sám priznáva, že do roku 2019 EÚ schválila okolo 13-tisíc zákonov, zatiaľ čo v USA to bolo iba päťtisíc.
Zaťaženie nadmernou byrokraciou silno zasiahlo európske firmy a znížilo ich konkurencieschopnosť. Pritom je to iba začiatok toho, čo sa na európskych podnikateľov valí. Financial Times prišiel s príbehom talianskeho výrobcu spodnej bielizne, ktorý tvrdí, že celý jeho biznismodel sa obrátil naruby. Doteraz navrhovali podprsenku na základe estetiky a následne sa firma rozhodla, aké materiály na jej výrobu použije. Odteraz - pred tým, ako predá čo len jeden kus - bude musieť zásobiť Brusel dátami o tom, z čoho je vyrobená, kto ju vyrobil a čo jej výroba stála planétu.
Čoskoro regulácie okolo udržateľného dizajnu zasiahnu všetky európske firmy. Dôvodom je aplikácia Zelenej dohody, ktorá sa podnikateľov dotkne v stovkách nových zákonov, ktoré prejdú do praxe v najbližších rokoch. Dotknú sa miliónov malých a stredných podnikov, z ktorých väčšina nie je na ne pripravená. Ich náklady stúpnu o niekoľko miliárd eur.
„Máme najprísnejšiu reguláciu, pokiaľ ide o životné prostredie, čo má svoju cenu a tá spôsobuje, že európsky priemysel stráca podiel na trhu a zastavuje sa. (...) Celkový obraz je skutočne alarmujúci,“ uviedla Inès Van Lierdová, predsedníčka Aegis Europe, ktorá zastupuje európske výrobné spoločnosti.
V takomto podnikateľskom prostredí, kde firmy čelia zvýšeným domácim nákladom v porovnaní so svetom, bude čoraz ťažšie pritiahnuť nové investície. Stane sa skôr pravý opak toho, čo M. Draghi zamýšľa: domáce investície budú klesať a ďalej znižovať produktivitu.
Najväčší potenciál na jej zvýšenie totiž nemajú veľké etablované firmy, ale dynamické startupy, z ktorých sa stávajú veľkí technologickí lídri. Za posledných päť dekád však v Európe nevznikla ani jedna firma s hodnotou väčšou ako sto miliárd eur. Naopak, z miliardových firiem – jednorožcov, ktoré tu vznikli od roku 2008, až tretina utiekla za oceán. Z ich pohľadu nejde len o nadmernú bruselskú reguláciu, ale aj vysoké náklady súvisiace s veľkorysou sociálnou politikou, ktorá výrazne predražuje cenu práce.
Strata motivácie
Nielenže je cena práce drahšia, ale sociálna politika umožňuje ľuďom pracovať menej, čo mnohí ocenia. Kým Američania tvrdo pracujú, Európania nemajú takú pracovnú motiváciu. Američania využívajú omnoho menej dovolenky, sú menej práceneschopní a pracujú viac nadčasov, čo znamená, že v priemere robia denne o viac ako hodinu dlhšie než Európania. Najväčší rozdiel je však v porovnaní s Nemcami. Priemerný Nemec pracuje denne takmer o dve hodiny menej než priemerný Američan.
V rovnakom čase, keď M. Draghi predstavoval plány na zlepšenie konkurencieschopnosti Európskej únie, médiá priniesli informáciu, že počet práceneschopností v Nemecku prudko vzrástol a dosahuje historické maximá. Podľa platnej legislatívy majú nemeckí pracovníci nárok na šesť týždňov práceneschopnosti s plnou mzdou, pričom všetky náklady znášajú firmy. V minulom roku išlo o sumu 70 miliárd eur. Prieskum poisťovne Pronova BKK ukazuje, že takmer 60 percent respondentov tvrdí, že na PN zostanú doma, aj keď by mohli ísť do práce.
Zmena v štedrých sociálnych benefitoch však bude ťažká. Keď bývalý kancelár Helmut Kohl v 90. rokoch minulého storočia znížil mzdu počas PN na 80 percent, vyvolal také štrajky, že bol nútený zákon zmeniť. V roku 2022 nemecká ekonomika stratila viac ako 150 miliónov odpracovaných hodín. Keby Nemci namiesto PN pracovali, zvýšili by HDP o 0,8 percenta a ekonomická stagnácia by sa nekonala.
Úpadok do bezvýznamnosti
Nemecko je pritom modelom, ktorý považujú za vzor mnohé krajiny vrátane Slovenska. Jeho sociálne vymoženosti si však nemôžu dovoliť. Preferencia sociálnej politiky na úkor podpory podnikateľského prostredia spôsobila, že Slovensko sa ako jediný postsocialistický štát nepribližuje k priemeru EÚ, ale sa mu vzďaľuje.
Budúcnosť vyzerá ešte nepriaznivejšie. Ak sa zoberie do úvahy aj demografický vývoj a ostatné mäkké metriky, Slovensko sa prepadá v rebríčkoch založených na schopnosti reagovať na prichádzajúce zmeny. Jedným z nich je Best Country Index 2024, kde skončilo zo všetkých takmer 90 štátov sveta skoro posledné. Hlavným dôvodom je nepripravenosť na budúcnosť.
Ak má Európa problém a zaostáva za svetom, Slovensko, ktoré zaostáva za Európou, má ešte väčší problém. Či je to Slovensko, Nemecko, alebo celá Únia, výzvy sú obrovské. S niektorými riešeniami M. Draghiho, ako je rozdrobenosť kapitálového trhu, technologická medzera či prílišná byrokracia, sa dá súhlasiť, no mnohé iné a dôležitejšie veci nepomenoval.
Ide najmä o politiku, ktorá znižuje motiváciu ľudí pracovať a rovnako znižuje motiváciu firiem podnikať a investovať. V konečnom dôsledku tak vyháňa európske talenty za oceán. Útek mozgov a kapitálu, ktorý prebieha na Slovensku, je ukážkou, čo môže čakať aj zvyšok Európy.
V Spojených štátoch aj v mnohých iných krajinách firmy čelia nižším nákladom, väčším príležitostiam a namiesto byrokracie sa môžu viac koncentrovať na podnikanie. Majú pred sebou vidinu podstatne väčšieho rastu bohatstva.
Európa potrebuje zvýšiť svoju konkurencieschopnosť. Buď sa to udeje riadene, alebo živelne. Riadene cez radikálne zníženie nákladov na fungovanie európskych firiem, čím sa do Európy opäť pritiahne kapitál.
Druhou možnosťou je nútené zvýšenie konkurencieschopnosti cez devalváciu výmenného kurzu eura. Ak totiž Európa nebude prosperovať, bude rásť jej schodok obchodnej a platobnej bilancie. Jediným riešením bude lacnejšie euro. Až cez jeho devalváciu a nepriamu stratu životnej úrovne sa naštartuje vyššia konkurencieschopnosť krajín eurozóny. Tak ako sa to stalo v mnohých krajinách v histórii. Zatiaľ má Európska únia stále na výber. O niekoľko rokov to už platiť nemusí.
