Máloktorá krajina dosiahla na medzinárodnej úrovni podobnú mieru pokrytectva ako Francúzsko. Jeden z hlavných pilierov európskeho spoločenstva sa totiž nikdy nerozlúčil s imperiálnou minulosťou. Je síce pravda, že Paríž sa v posledných rokoch stal ťahúňom rôznych federalizačných snáh a progresívnych tém, sleduje však predovšetkým vlastné záujmy.
Či už ide o projekt vytvorenia európskej armády, fiškálnej integrácie Európskej únie (EÚ) alebo zelených reforiem, detaily všetkých návrhov obsahujú prvky, ktoré výrazne zvýhodňujú pozíciu Francúzska. Raz ide o vojenské odrezanie od Spojených štátov s cieľom prevzatia ich pozície, inokedy o presadenie jadra v energetickom mixe Európy alebo o nové zákazky pre miestny zbrojársky priemysel.
Na bruselských fórach razantne bojujú proti porušeniam princípu právneho štátu, len aby sa na ďalší deň mohli venovať neokoloniálnym záujmom v Afrike.
Napriek tomu francúzsky prezident Emmanuel Macron je v stredoeurópskych kruhoch často vnímaný ako hodnotový štátnik. Mnohí liberáli a centristi (aj zo Slovenska) v ňom vidia nielen autoritu, ale aj politický vzor. Nezáleží na tom, že v mene európskych záujmov presadzuje tvrdú nacionalistickú politiku.
Blížiaci sa termín nedeľňajších prezidentských volieb vo Francúzsku s vojnou na Ukrajine v pozadí odhalil atletické zručnosti francúzskeho prezidenta. Schopnosťou meniť postoje pod vplyvom prieskumov verejnej mienky by totiž dokázal zahanbiť aj bývalého slovenského premiéra Petra Pellegriniho.
Prinášame prehľad troch udalostí, ktoré poukazujú na pokrytectvo francúzskej diplomacie v čase rusko-ukrajinskej vojny.
