Za drahé energie môžu v prvom rade Nemci. Miestne politické elity nikto nenútil postaviť ekonomický úspech na lacných ruských energiách. Budovanie terminálov na spracovanie skvapalneného plynu dávalo zmysel už pred ôsmimi rokmi. Minimálne potom ako ruský prezident Vladimír Putin v roku 2014 nariadil anexiu ukrajinského polostrova Krym.
Berlín sa napriek tomu vybral opačnou cestou. V roku 2015 spustil výstavbu Nord Stream 2. Plán bol jasný. Potrubím vedeným po dne Baltského začne plyn prúdiť najneskôr v roku 2022. Odporcovia márne varovali, že po jeho dokončení príde k ruskej invázií na Ukrajinu a výstavba ďalšieho rusko-nemeckého plynovodu nie je v záujme Európskej únie.
Nešlo o žiadnu brilantnú prognózu vojenských analytikov. Len jednoduché poskladanie faktov. Na financovanie invázie sú potrebné miliardy. Obrovské peniaze ruská ekonomika zarába na predaji nerastných surovín. Prípadné prerušenie potrubí smerujúcich do Európskej únie cez Ukrajinu spôsobí Moskve obrovské straty. V snahe minimalizovať spomínané riziko tlačil ruský prezident na čo najrýchlejšie dokončenie Nord Stream 2. Výrazne mu pritom pomohol jeho osobný priateľ a bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröderr.
V. Putin nakoniec neuspel. Pod tlakom verejnej mienky nemeckí politici nakoniec nespustili Nord Stream 2. Západné sankcie navyše takmer úplne zastavili dovoz ruského uhlia, ropy a ropných produktov. Lenže ich nedostatok prudko zvýšil ceny komodít na svetových trhoch. Až tak, že ruská ekonomika tento rok padne len o 3,5 percenta HDP, hoci pôdne sa počítalo až s dvojcifernou recesiou.
Slušne povedané – nemecká energetická politika nikdy nebola v záujme Slovenska. Domáca ekonomika roky profitovala z tranzitu ruských surovín za Západ. O dominantné postavenie prišla práve pre postavenie plynovodov Nord Stream 1 a Nord Stream 2. Nemci rúry po dne mora položili v snahe zvýšiť už aj tak dosť vysoký profit z lacných ruských energií. Nebrali pritom ohľad na ukrajinské ani slovenské záujmy.
Práve preto sa reči o energetickej solidarite nedajú označiť inak ako obrovská drzosť. Slovensko vlastní obrovské zásobníky a pravdepodobne bez väčších problémov prežije súčasnú zimu. Domáce fabriky začnú mať ťažkosti až potom, ako sa v rámci „solidarity“ bude musieť časť slovenských zásob presunúť do Nemecka.
Mimochodom najväčšia európska ekonomika má obrovské ložiská plynu. Také sú aspoň závery rozsiahleho výskumu nemeckého Federálneho inštitútu pre geovedu. Spustením takzvanej frakčnej ťažby je možné pokryť spotrebu na najbližších 30 rokov. Jediný problém je v tom, že získanie suroviny je v rozpore s dogmou o vybudovaní zelenej ekonomiky. Do nej nezapadajú ani jadrové elektrárne a v časoch extrémne vysokých cien tlačia na úplné odstavenie jadra nemeckí Zelení.
Z ekonomické pohľadu dáva logiku snaha o obnovenie výroby v už odstavených atómových elektrárňach. Takouto cestou sa napríklad vybralo Japonsko. V nemeckej vláde Zelení stále trvajú na odstavení jadra. Výsledok? Rekordne vysoké ceny elektriny aj plynu. Ďalej nezmyselné reči o obmedzení kúrenia v zime.
Slovensko dokáže vyrábať lacnú energiu práve vďaka jadru. Lenže domáca elektrina smeruje na burzu a tam sa predáva za vysoké ceny z dôvodu kamikadze energetickej politiky Nemecka. Možno už prišiel čas povedať rázne – dosť!
Slovenskí politici môžu minimálne pohroziť obmedzením predaja elektriny na burze. Okamžite tým zvýšia tlak na zastavenie vypínania nemeckých atómových elektrárni. V najväčšej európskej ekonomike vládne trojkoalícia. Ekonomické dopady odstavenia jadra vytrvalo ignorujú len Zelení a zvyšné dve strany, vrátanie kancelára Olafa Scholza, zvažujú predĺženie výroby.
Lenže slovenský premiér nemá na to robiť európsku politiku. Eduard Heger namiesto toho zvykne rečniť o potrebe solidarity. Bežný človek pod ňou rozumie pomoc chudobným. V európskej realite ide o niečo úplne iné. Konkrétne spôsob ako nechať zaplatiť za zlé nemecké rozhodnutia všetkých obyvateľov Európskej únie.
Tento model sa už osvedčil počas finančnej krízy. Grécke problémy mali potenciál potopiť nemecké banky. Hroziacu vlnu bankrotov zastavil dočasný a trvalý euroval. V rámci neho ručia za splácanie gréckych dlhov aj oveľa chudobnejší Slováci. „Našťastie“ to skončilo ako ziskový biznis. Grécke cenné papiere začala vo veľkom nakupovať Európska centrálna banka. Tá v prípade potreby môže kúpiť dlhopisy hociktorého člena eurozóny a jediným mínusom tohto riešenia je vysoká inflácia.
Brusel len pred pár dňami rozhodol o šetrení s plynom. Slovensku sa v tomto prípade podarilo získať výnimku a domáce chemické fabriky môžu aj naďalej naplno vyrábať. Lepšie podmienky dohodol slovenský minister hospodárstva Richard Sulík. Lenže s príchodom zimy bude rásť tlak na poskytnutie plynu z naplnených slovenských zásobníkov. Až potom sa ukáže, či vláda dokáže chrániť slovenské záujmy, alebo sa podvolí nemeckej „solidarite“.
