Čím je krajina bohatšia, tým kratší má pracovný čas. Ide o jednu z evidentných ekonomických zákonitostí. Dôvodov je niekoľko, medzi hlavné patrí vyššia produktivita práce. Bohatšie štáty majú k dispozícii vyspelejšie technológie a kapitálové vybavenie, čo zvyšuje produkciu na jedného zamestnanca.
Na Slovensku sa však znižovanie pracovného času neodvíja od vyššej produktivity, ale od silnej sociálnej politiky. Krajina sa zameriava na ochranu zamestnancov, čo spolu s obmedzenou motiváciou pracovať vedie k nižšiemu počtu odpracovaných hodín.
Podľa údajov Eurostatu je iba jedna krajina na východ od Česka, kde sa pracuje menej ako na Slovensku. Ide o Estónsko. V priemere slovenskí zamestnanci odpracujú 37,6 hodiny týždenne, čo je o niekoľko desatín hodiny menej ako v Česku, Maďarsku, Slovinsku či Chorvátsku. V Poľsku, Bulharsku, Rumunsku a Grécku sa pracuje viac ako 38 hodín, v Srbsku 41 hodín a v Turecku až 44 hodín týždenne.
Naopak, západné krajiny ako Nemecko, Rakúsko, Holandsko a Dánsko vykazujú priemerný týždenný pracovný čas okolo 33 hodín. Ekonomická logika teda naznačuje, že Slovensko by malo patriť k bohatším krajinám, avšak realita je iná. Podľa rebríčka ILO je Slovensko v produktivite práce na spodných priečkach v rámci Európy. Z členských krajín EÚ je horšie už len Bulharsko.
Otázkou zostáva, ako dlho bude takýto stav udržateľný. Grécko nedávno prijalo šesťdňový pracovný týždeň v reakcii na nedostatok pracovníkov, čo naznačuje, že podobné opatrenia môžu čakať aj Slovensko. Hoci počet pracujúcich dosahuje historické maximum 2,6 milióna, demografický pokles spôsobený starnutím populácie je nevyhnutný.
Slovenské firmy pociťujú nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily ako zásadný problém. Krátkodobým riešením môže byť zvyšovanie miezd, no to je len dočasné. Nie všetky podniky si vyššie mzdy môžu dovoliť, čo ich núti požadovať od zamestnancov viac práce. Tento scenár už vidno v Južnej Kórei.
Existujú tri hlavné riešenia nedostatku pracovnej sily. Prvým je umožniť ľuďom pracovať viac prostredníctvom daňových stimulov, zvyšovaním flexibility pracovného práva a podporou živnostenského podnikania. Slovenská vláda však postupuje opačne – progresívnym zdanením a obmedzením výhod pre živnostníkov znižuje motiváciu pracovať.
Druhým riešením je zvýšenie produktivity práce prostredníctvom masívnych investícií do infraštruktúry, vzdelania a prilákania zahraničného kapitálu. Slovensko však v týchto oblastiach výrazne zaostáva, pričom zaznamenáva najnižší prílev kapitálu v regióne. Vláda neposkytuje dostatočné stimuly a v prieskumoch atraktivity pre zahraničných investorov je Slovensko na chvoste Európy.
Tretím riešením je prijímanie zahraničných pracovníkov. Riadená migrácia však nemá širokú podporu verejnosti, čo sa odráža aj v politike vlády, ktorá kladie prekážky prílevu zahraničnej pracovnej sily. Tým sa šanca na dostatok zamestnancov výrazne znižuje.
Ak sa ani jedno z týchto riešení nepresadí, Slovensko pravdepodobne stratí súčasnú pozíciu medzi východoeurópskymi krajinami s druhým najnižším počtom odpracovaných hodín. Dlhodobý pokles pracovnej sily a nízka produktivita môžu prinútiť obyvateľov pracovať viac, či už legálne, alebo v šedej ekonomike. Následky sa naplno prejavia v budúcnosti v podobe pomalšieho ekonomického rastu a zhoršujúcej sa životnej úrovne.
