Marian Jelínek dlhoročne spolupracoval s Jaromírom Jágrom. Dnes je koučom vrcholových manažérov aj športovcov. Pre TREND prezrádza, ako tí najlepší dokážu pracovať so sebareflexiou a poznajú svoje slabé i silné miesta. Upozorňuje, ako veľmi je v súčasnosti dôležité cielene zvyšovať psychickú odolnosť človeka a ako sa vyhnúť príznakom manažérskej puberty.
Celý videorozhovor s Marianom Jelínkom si môžete pozrieť vo videu hore nad článkom alebo vypočuť v podcaste:
Dokážu dnešní biznismeni odolávať tlaku o niečo lepšie ako pred desiatimi‑dvadsiatimi rokmi?
Nevidím v tom extrémny posun. Skôr si myslím, že by sme sa mali trošku viac sústrediť na hodnoty, etiku, pretože sme „vyrobili“ príliš veľa takzvaných cieľových feťákov, ktorí sú schopní pre dosiahnutie cieľa urobiť čokoľvek. Načo mi je úžasný výsledok, ak som preň porušil etiku? Takže výsledky sú dôležité, ambície tiež, ale je to za určitú cenu. Budem provokovať vetou filozofa Platóna, ktorý povedal, že ľudia, ktorí milujú moc, by k nej nemali mať prístup. To znamená, že ľudia, ktorí milujú peniaze, by s nimi nemali pracovať. To je niečo, čo v súčasnosti musíme riešiť.
Aké výzvy prináša koučovanie manažérov a líši sa výrazne od koučovania športovcov?
Zásadné rozdiely nie sú, ale je tu trend, že ľudia sa o seba začali viac starať. A aj z ekonomického hľadiska chcú vylepšiť okolie, mať krajšie ulice, domy, kancelárie, autá. Ale toto všetko funguje len do určitého bodu, keď nám to napĺňa pozitívne emócie.
V súčasnosti sa časť spoločnosti dostala do bodu, že aj keď máme lepšie a krajšie veci okolo seba, nelepšia sa nám vzťahy v rodinách ani vo firmách. Sme za bodom zlomu, keď sa musíme cielene venovať sami sebe a starať sa o svoj domov, no nie v zmysle stavby z tehál, ale v zmysle starostlivosti o svoju myseľ, telo a dušu.
Potvrdila spolupráca s Jaromírom Jágrom vašu teóriu, že náskok pred súperom sa dá získať okrem fyzickej kondície najmä duševnou rezonanciou so sebou samým?
Tých aspektov je viac. Jeden z nich je, že tí najlepší skutočne poznajú sami seba, majú správnu sebareflexiu a vedia, kde majú slabé i silné miesta. Jaromír extrémne miluje hru, ľadový hokej a vždy chcel dať čo najviac gólov. V jeho subjektívnom svete je istý dichotomický stav. Zároveň má správne návyky a silnú psychickú odolnosť. To je aspekt, ktorý nemá každý. A dokázal pracovať sám so sebou, s nechcenými myšlienkami a používal „self-koučovacie“ techniky.
Dnes často zaznieva, aby sa ľudia sústredili na prítomný okamih. Podľa vás by človek mal byť ako potápač, ktorý pláva životom, ponorí sa do prítomnosti, no občas sa vynorí, aby videl, kde je, a nazrie aj do minulosti a budúcnosti. Čiže má hľadať balans?
Tento postup prirovnávam k navigácii. Keď som šiel k vám do štúdia, dal som si do navigácie adresu v Bratislave a vyrážal som z Prahy.
Takže viem, kam idem a aký mám cieľ. Ale čo urobí navigácia? Tá odrazu rieši odbočku. Takže na jednej strane prítomnosť, no ja zároveň musím vedieť, kam smerujem. Je to neustále ponáranie a vynáranie ako systém ponorky.
Nie som zástanca toho, že by sme mali byť stále v prítomnom okamihu. Som zástanca harmónie a pulzovania medzi prítomným okamihom, minulosťou, z ktorej sa mám poučiť, a budúcnosťou, ktorú si môžem nejakým spôsobom nastaviť. Hovorím o plastickej vízii, pretože dnešok je rýchly, klipový a robiť si stabilné vízie na päť rokov vopred už nie je úplne možné.
Dokážu súčasní úspešní podnikatelia byť v prítomnosti a zároveň plánovať veci do budúcnosti?
To je jedna z najčastejších zákaziek a požiadavka od vrcholových manažérov. Určovať si vízie, ciele a zároveň ich zmysel, to je veľké umenie.
U každého manažéra platí niečo iné. Existujú aj spoločné prekážky, ktoré by ste odporučili odstrániť ako prvé?
Ak majú ľudia príliš silnú emóciu k tomu, čo chcú dosiahnuť v budúcnosti, a nedarí sa im od toho odpútať, môže to byť veľký problém, ktorý vzniká už v detstve. Vyrastáme v spoločnosti vo výkonových podmienkach, pričom do nás neustále hustia ciele, vízie, body, góly, výsledky. Často to prirovnávam k školstvu. Čo je zmyslom školy a učiteľky? Aby mala v triede samých jednotkárov? Alebo aby vytvorila doživotnú lásku k predmetu? Oveľa dôležitejšia je emočná väzba k predmetu.
Existuje aj niečo ako manažérska puberta, keď podnikatelia raketovo vystrelia, no potom neustoja tlak. Ako tomu predísť?
Myslím si, že oni hlavne neustoja úspech. Je problém, ak im prerastie ego, ktoré im začne diktovať. V športe to označujeme ako syndróm hviezdy. Ide väčšinou o ľudí, ktorí zažijú úžasný úspech v priebehu krátkeho času. Neustoja ho a myslia si, že sú zástupcami Boha na zemi. A podľa toho sa správajú.
Ako sa z tohto bodu môžu dostať?
Je dôležité pracovať na sebareflexii, vedieť sám seba zhodnotiť. Napríklad mnohým športovcom odporúčam, aby sami hodnotili svoj zápas a s niekým to komunikovali: Prečo by si si za to dal štvorku? Ja by som ti dal trojku... A pomenovali prečo. Alebo naopak: Prečo si si dal jednotku? Ja by som ti dal päťku, urobil si veľa chýb...
Rodičom hovorím, že kráľovská disciplína do života je, ak deti majú dobrú sebareflexiu. Vedieť, v čom som slabý. Potom ma už nikto nemôže uraziť, pretože viem, že v tom nie som dobrý. Často dávame už deťom zlú spätnú väzbu. A odmeňujeme ich za čokoľvek, aj za to, čo neurobili dobre. Ak dávame medaily všetkým, zahrávame sa s ohňom.
Práve to sa však dnes často deje.
A pritom je pre vývoj dieťaťa a mladého človeka veľmi prospešné, ak sa mu niečo nepodarí. Tá chyba mu ukazuje, v čom sa môže zlepšiť, ak ju odstráni. No ak premešká takúto šancu a chybu si neuvedomí, potom nemá čo zlepšovať, začína stagnovať a začne si o sebe veľa namýšľať. A práve to potom vedie k manažérskej puberte.
Stretávate aj veľmi bohatých, úspešných ľudí, ktorí sú vnútorne nespokojní, pretože sa sústredili len na cieľ. Tkvie úspech práve v radosti, že robíme to, čo nás baví?
Ide o emočnú investíciu do celého procesu. Hoci to môže znieť pre niekoho veľmi spirituálne, je to jednoducho láska. Keď ma niečo baví, nevysiľuje ma to, nemám problém sa limitovať ani byť proaktívny, kreatívny, flexibilný.
No ak sa zameriavam len na cieľ, je to naopak. Manažéri väčšinou nie sú hodnotení podľa toho, akú emočnú väzbu k firme vytvoria u zamestnancov. Sú hodnotení za to, že dodajú výsledky. Ale výsledok je vždy lepší, keď človek tú prácu miluje. Nemali by sme preto uvažovať o inom hodnotení ľudí? Nie je lepšia učiteľka dejepisu, ktorá vytvorí celoživotnú lásku k histórii, ako tá, ktorá len kontroluje známky a deti to vôbec nebaví?
Povedali ste, že je dôležité vedieť sa limitovať. Pritom táto doba často hlása presný opak – aby ľudia robili všetko bez limitov, bez hraníc.
To je zle pochopená sloboda. F. X. Šalda napísal už v tridsiatych rokoch krásny fejtón o slobode s tým, že sloboda, ktorá implicitne neobsahuje limity, je pre svojho nositeľa deštruktívna. A dnes to vidíme napríklad v slobode v jedle. Pribúda tých, ktorí si nedokážu dávať limity, a tak je veľa obezity, diabetu, deti priberajú.
Aký vplyv má na manažérsku prácu súčasná ekonomická neistota a zmeny vo svete? Ako sa pripraviť z mentálnej stránky?
Všeobecne sa dá povedať, že v súčasnosti je dôležité cielene zvyšovať psychickú odolnosť človeka. Táto doba vytvára spoločnosť, ktorá je psychicky menej odolná. Ale na druhej strane je oveľa ťažšia z hľadiska atakov nášho ega. Preto sa nožnice roztvárajú oveľa viac. Pribúda ľudí, ktorí majú problém so slobodou, s psychickými atakmi. My však môžeme zmeniť svoju reakciu na to, čo sa okolo nás deje, a cielene pracovať na psychickej odolnosti.
Ak sa to podarí jednotlivcovi, ako môže dobré návyky preniesť a rozšíriť na pracovné tímy?
Keď rybár miluje rybárčenie, neprekáža mu, že vonku prší. Ide na ryby za každého počasia a je spokojný. Podobne treba zvyšovať emočnú väzbu ľudí k procesu vo firmách. V tom je aj u mňa teraz najväčší dopyt od klientov po celej Európe. No je to aj širší problém, niekde zaspali rodičia, škola aj spoločnosť. Neuvedomujeme si, že si strieľame do vlastnej nohy. Vytvárame podmienky na to, aby boli ľudia menej odolní, menej fyzicky zdatní a aby boli obézni. A potom sa na to sťažujeme.
Vy neponúkate žiadne instantné návody.
Treba najmä poznať sám seba. Niekomu totiž robí problém limitovať sa v jedle, alkohole, ale limity sú neoddiskutovateľné. Ak by ste však chceli návod, potom je to veta, ktorú povedal Paracelsus: Jedom nie je látka, ale jej množstvo. Takže vo všetkom hľadajte správne množstvo a správny pomer.
Ani na každého manažéra či podnikateľa nebudú platiť rovnaké pravidlá. Prezidentom USA bude 78-ročný úspešný podnikateľ Donald Trump. No iní podnikatelia, ktorí mali podobnú štartovú čiaru, v takomto veku nemajú rovnakú energiu a zápal. Čo môže byť rozhodujúce?
Prečo hrá J. Jágr hokej aj po päťdesiatke? Je to vášeň, posadnutosť tým, čo človeka baví. D. Trumpa osobne nepoznám, no asi mal silnú emóciu a vášeň k biznisu a riadeniu ľudí. Vždy je dôležité, kam svoju vášeň namierite. Niekedy to môže byť z určitého hľadiska aj deštruktívne. Vôbec tu neporovnávam J. Jágra s D. Trumpom, ale porovnávam vášeň a nastavenie v úlohe hokejistu a v úlohe politika, ktorých baví to, čo robia.
Nie vždy sa láska k tomu, čo nás baví, dá preniesť na ostatných. Svoje o tom vedia mnohí zakladatelia rodinných firiem, keď po rokoch úspešného vedenia firmy narazia na medzigeneračnú výmenu.
S týmto sa dnes na mňa často obracajú rodičia, ktorí chcú, aby som im robil mentora pri odovzdávaní firmy ich potomkom. Stáva sa, že rodičom sa nepodarilo v deťoch vzbudiť emóciu a lásku k rodinnému podniku. S tou sa človek nenarodí, tá musí nejakým spôsobom vzniknúť. A prečo sa vytvorila u toho otca, zakladateľa firmy? Zobudilo ju to, že musel prekonávať neskutočné prekážky.
Môžete uviesť príklad?
Jeden pán si v deväťdesiatych rokoch musel požičať sto miliónov korún, aby si mohol odkúpiť firmu. Celé si to odpracoval, do desiatich rokov sa zbavil dlhov a stala sa z toho firma s európskou pôsobnosťou. Syna poslal na univerzitu do Ameriky.
Keď sa syn vrátil, povedal otcovi – predajme firmu a budeme na celý život zabezpečení a ja už chcem žiť v USA. Otec so slzami v očiach povedal, že on to vybudoval a nechce firmu predať.
Ide o to, že syn si k tomu všetkému, čo jeho otec vytvoril, nevybudoval vzťah. V súčasnej extrémne rýchlej dobe, ktorej, žiaľ, nepomáha ani ekonomická situácia a nastavenie, že čas sú peniaze, skracujeme všetky procesy.
Už E. Husserl povedal, že technológie skracujú čas a vzdialenosti, ale odďaľujú ľudí. A to je problém. Ako sa môžete za krátky čas do niečoho vášnivo zamilovať? Otec niečo buduje tridsať rokov, prekonáva prekážky a vystupuje z komfortnej zóny. No syn príde z univerzity a má prevziať firmu, ale nemá k nej vzťah. Podobne budete mať iný vzťah k stromu, ktorý si sami zasadíte, ako keď ho zasadí niekto cudzí. Celkovo na Slovensku aj v Česku s týmto trochu hazardujeme. Potrebujeme viac posilňovať vzťah ku krajine, k vode, energii, ľuďom. Nemali by sme búrať vzťahy v mene ekonomiky a racionálnych prístupov.
Odporúčate častejšie vychádzať z komfortnej zóny?
Jednoznačne. Musíme tomu ísť v ústrety. Aj po radosť a šťastie si musíte ísť, neprídu za vami samy od seba. Som presvedčený, že mať radosť je z mnohých percent rozhodnutie a to, že sa naučíme si ju robiť. Je to rovnaká práca ako práca s fyzickou stránkou.
Každý, kto nemá zdravotné problémy, môže mať lepšiu postavu. Nemusíme mať 150-kilogramových ľudí. Takisto nám nikto nebráni čítať knihy. Je to umenie vedieť pracovať so slobodou. No aj k nej si potrebujeme vytvoriť vzťah. Práve vzťahy sú jeden z hlavných aspektov, ktorým by sme mali venovať oveľa viac pozornosti a usilovnejšie na nich pracovať.
- Marian Jelínek
- Hokejový tréner, mentálny kouč a manažér sa viac ako 35 rokov zaoberá športovou psychológiou a mentálnym koučingom. Dlhoročne spolupracoval s českou hokejovou legendou Jaromírom Jágrom. Dnes individuálne spolupracuje s manažérmi a vrcholovými športovcami. Často prednáša rôznym asociáciám, klubom a firmám. Je garantom odboru psychológia pre manažérov na Newton University v Prahe. Je autor viacerých kníh.
