Pre úspešné vedenie pracovných tímov vo veľkej firme je potrebné disponovať určitými zručnosťami a vlastnosťami. Túto definíciu spĺňa riaditeľ divízie Enter- prise & Public spoločnosti Seyfor P. Franc. No okrem toho má aj množstvo plánov či vízií, ktoré vie, ako dosiahnuť. Dnes je zodpovedný za definovanie a dosahovanie kľúčových strategických cieľov v segmente pre veľkých zákazníkov a verejný sektor. V rozhovore prezrádza, ako pristupuje k motivácii zamestnancov, dosahovaniu cieľov či ako sa mu darí oddeľovať pracovný život od toho súkromného.
Vzhľadom na veľkosť Seyforu už môžeme hovoriť o korporátnej spoločnosti. Ako to vnímate vy?
Pojem korporácia vnímam skôr ako terminus technicus. Samozrejme sa snažíme tomuto pojmu v tom negatívnom zmysle slova vyhnúť. Zároveň je však potrebné povedať, že veľká firma si vyžaduje určitý systém fungovania, organizácie a riadenia. Nerád by som nás preto úplne idealizoval a hovoril, že korporátnych neduhov sa dá bez výnimky zbaviť.
Koľko ľudí vediete?
Celkovo 12 tímov, ktoré nazývame „business unity“ . Tie vznikli väčšinou na pôdoryse firiem, ktoré sme akvirovali. Každá „unita“ má približne od 30 do 80 ľudí, takže v priemere je to zhruba 50 ľudí. To je stále taká veľkosť, kedy väčšina z nich vie, čo robí ten druhý, poznajú sa a zároveň sa aj stretávajú v spoločnom priestore. Od začiatku bolo pre nás dôležité, aby sme našim tímom nechali istú mieru autonómie a podporovali ich kultúru aj po tom, ako sa stali súčasťou Seyforu. Je v našom záujme, aby človek, ktorý stál v čele akvirovanej firmy v nej aj zostal. Firmám sa len odoberú centrálne procesy, IT alebo financie, čo však vnímame ako výhodu. Oni sa totiž potom môžu sústrediť výlučne na biznis.
Pristupujete k tomu teda inak ako iné firmy?
Existujú aj investori, ktorí kúpia niekoľko nefunkčných firiem, opravia ich a prepoja navzájom. My však kupujeme firmy, ktoré sú v niečom výnimočné a snažíme sa im ich biznis nepokaziť. Kupujeme v podstate jednotkárov, posadíme ich do jednej miestnosti a necháme, aby sa navzájom od seba inšpirovali. Bezbariérovú internú komunikáciu vnímam ako veľké plus. Myslím si tiež, že súčasťou nášho úspechu je práve to, že ľudí nechávame robiť to, v čom sú naozaj dobrí.
Ako pristupujete k hodnoteniu jednotlivých tímov, keď sa každý venuje inej činnosti?
Rozumieme rozdielom, prečo je každý tím lepší v niečom inom. Je to rovnaké, ako keby ste mali šprintéra a bežca na dlhú trať. Obaja sú bežci, no každý má iné kvality. Pozeráme sa na to, ktorú disciplínu robia, čo nám ale nebráni merať ich časy.
Funguje to?
Áno, pretože vidím, že business unity sa na porovnanie medzi sebou pozerajú a pracujú s tým. Keď existujete samostatne, snažíte sa väčšinou prekonať konkurenciu na trhu. No nemáte sa veľmi s čím porovnávať, dostanete sa len k čiastočným dátam. U nás však naraz všetci vidia viac než ročné výsledky.
Vzniká vďaka vášmu prístupu medzi jednotlivými tímami väčšia spolupráca?
Áno, niečo sa stane spontánne, no niečomu musíme aj pomôcť. Určite by som netvrdil, že túto domácu úlohu máme celú hotovú. Teraz sa napríklad zaoberáme projektom, ktorý nazývame „Domček“. Je to zvláštny názov, no uchytil sa, a tak sme si ho nechali. Vznikol na základe debát o rozširovaní portfólia poskytovaných služieb u našich zákazníkov.
Povedali sme si, že každý súčasný zákazník predstavuje domček a my v ňom budeme postupne na jednotlivých poschodiach rozsvecovať okná. Každé poschodie pritom symbolizuje našu službu či produkt. Naším cieľom je domček postupne zabývať, aby sme boli na čo najväčšom počte poschodí.
Aké sú pri tomto projekte vaše ambície?
Sú pomerne veľké. Keby sme rozsvietili desatinu poschodí, ktoré zatiaľ nesvietia, v zásade nemusíme loviť nových zákazníkov, čo však, samozrejme, robíme. Chcem tým len povedať, že potenciál zostáva stále obrovský. V číslach hovoríme napríklad o stovkách miliónov českých korún. Limit preto nevnímam v počte potenciálnych zákazníkov, ale v množstve pracovníkov, ktorých potrebujem na to, aby služby dodali.
Dobrých ľudí je v IT segmente naozaj veľmi málo. Ako sa s tým snažíte vysporiadať?
Náš biznis sa dá ťažko škálovať. Vytvárame projekty na mieru zákazníkom a potrebujeme špecialistov, ktorí sa o nich budú starať, no tých je málo. Väčšina našich zmluvných vzťahov je založená na tom, že dodáme dielo a ručíme za výsledok. To, či na to potrebujeme dvoch alebo dvadsať ľudí, je naša vec.
Keby bolo na trhu práce viac schopných odborníkov, určite by sme ich využili. Často sa nám totiž stáva, že klient by si prial posilniť našu realizačnú kapacitu, no tím sa práve venuje inému projektu. Dnes si preto musíme poriadne premyslieť, ktorých výberových konaní sa zúčastníme. V prípade úspechu musíme byť totiž schopní zabezpečiť potrebné kapacity.
Pozeráte sa preto aj po úplných začiatočníkoch?
Z trhu prakticky nie je možné získať hotových špecialistov a preto sme pripravení prijímať záujemcov na juniorské pozície a vychovať si ich. Tento proces však trvá pol roka až rok. Potom je tu ešte otázka, či dovtedy nevyhoria. Získať dnes človeka, ktorý by bol schopný zo seba vyťažiť maximum je v súčasnosti veľmi náročné. No nikomu to nezazlievam.
Sú také časy a súčasná generácia sa rodí do úplného dostatku a má aj inak poskladané hodnoty. Mladí ľudia napríklad viac uprednostňujú čas na osobný rozvoj namiesto nového auta. Toto sa im preto snažíme umožniť. Keď za nami niekto príde s tým, že potrebuje voľno, lebo chce ísť na cestu okolo sveta, dáme mu ho, no zároveň dúfame, že sa vráti.
Ako sa snažíte ľudí motivovať?
V prvom rade im práca musí dávať zmysel. Zároveň nebudú chodiť medzi kolegov, kde im nebude dobre. Preto dávame naozaj veľký dôraz na fungovanie tímov. Mojím cieľom nie je ľudí motivovať, ale nedemotivovať. Oni vedia, prečo chcú svoju prácu robiť a ja musím nastaviť také prostredie, ktoré im chuť k práci nezoberie. Sám seba vnímam ako ambasádora, ktorý za svoje tímy komunikuje v rámci celej spoločnosti ich špecifiká. Okrem toho nechcem kázať vodu a piť víno, takže sa snažíme o tom len nehovoriť, a keď je problém, nedávame od neho ruky preč s tým, že mňa sa netýka.
Z toho, čo hovoríte, predpokladám, že je pre vás v Seyfore veľmi dôležitá firemná kultúra.
Áno, nie sú to len reči. Všetci sme podobne naladení a funguje nám to. Vzájomný súlad riešime už vo chvíli, kedy akvirujeme novú firmu. A nie je to tak, že kolegov, s ktorými chodím hrať golf, hodnotím inak ako tých, s ktorými nemám spoločné záľuby. Na konci dňa aj tak posudzujem pracovný výkon. Nechcem, aby to vyzeralo, že máme idylku, no naozaj u nás neexistuje centrum s patentom na rozum, ktorý by nám povedal, čo a ako máme robiť. To by sa nám ani nepáčilo. Nemám problém s tým, keď mi niekto povie, že tam niekde v diaľke je hora, na ktorú chceme vyliezť. Som s tým v pohode, no nikto mi nesmie hovoriť, ako mám na ňu vyliezť, pretože sa ešte nenašla hora, na ktorú by sme nevyliezli.
To je dosť ambiciózne tvrdenie.
Zatiaľ to tak vždy bolo. Preto máme aj ďalšie smelé plány. Myslím si, že za posledných desať rokov sme sa len zľahka rozcvičili, naučili sme sa nové veci a teraz sme v dobrej kondícii na ich zúročenie. Rozhodne si nemyslím, že by Seyfor s obratom štyroch miliárd českých korún a 1 600 zamestnancami bol na pokraji zenitu alebo za ním.
To vôbec nie. Je jasné, že organický rast máme nejakým spôsobom limitovaný. Moja divízia v tržbách vlani dosiahla hranicu dvoch miliárd českých korún a myslím si, že v najbližších rokoch je realistický aj päťnásobok. K tomu sme však museli postupne dorásť. Nemohli sme sa do veľkých akvizícií púšťať hneď.
V posledných rokoch sa takmer všade rieši umelá inteligencia (AI). Ako ju vnímate v Seyfore?
Mám pocit, že vlani o nej všetci len hovorili. Až tento rok sme sa dostali k tomu, že ju naozaj aktívne využívame. ChatGPT používam každý deň a vlastne už ani nepoužívam Google. Keď potrebujem niečo vedieť, opýtam sa jeho alebo jej.
Toto je veľmi zaujímavé. Myslíte si, že v prípade AI ide skôr o ženu alebo muža?
Nikdy som si to nešpecifikoval, no často hovorím o ChatGPT v mužskom rode, takže to bude asi muž. Keď som sa mu snažil zadať nejaký kontext, snažil som sa o to, aby vedel, kto som a ako chcem, aby so mnou komunikoval. ChatGPT vnímam ako asistenta, ktorý je fajn a zjednoduší mi prácu, keď ho dokážem správne používať. Na začiatku je však potrebné si tou cestou prejsť. To, že vo firme prešla AI viac do praxe, je tiež vďaka tomu, že sme v úzkom kontakte s Filipom Ďrímalkou, ktorý firmám pomáha s adaptáciou digitálnych inovácií. Nie je týždeň, kedy by vo vnútri firmy neorganizoval nejaký workshop na tému, ako využívať AI v rôznych situáciách.
Asi nebudete jediný, kto ChatGPT vníma ako asistenta. Akú prácu ste ochotný prenechať AI?
Priznám sa, že občas umelej inteligencii zverím požiadavku, ktorú by som hravo zvládol sám, no neustále ma fascinuje, ako si s ňou dokáže poradiť. Baví ma, že napríklad nájde iné slová, ktoré bežne nepoužívam a vlastne tým celú komunikáciu medzi mnou a kolegami či partnermi trochu povznáša.
Takže nič zložitejšie? Niektorí manažéri ju využívajú aj na pokročilejšie úlohy.
Určite by som automat nenechal načítať moje maily a nepovedal by som mu, aby na ne slušne odpovedal. V poslednom čase mu však dávam screenshoty mailov s pokynom, aby napísal odpoveď do dvoch odstavcov s tým, že túto vec už máme riešenú iným spôsobom a v prípade potreby sa s nimi spojíme. No ako som povedal, nejde o nič, čo by som nutne potreboval. Človek skúša a zároveň sa tým učí. Keď bude AI ešte ďalej a zvládne rozumne pracovať s firemnými dátami a vyťažovať z nich maximum, dokážem si predstaviť, že ľudia budú svoju prácu môcť robiť efektívnejšie.
Áno, o tom, že ľudia nebudú robiť rutinné práce sa hovorí už dlho.
Presne tak. Vďakabohu za technológie. Dopyt po špecialistoch neustále rastie, no trh práce bojuje s ich nedostatkom. Našťastie technológie ako umelá inteligencia a robotizácia nám ponúkajú riešenia, ktoré môžu nielen zvýšiť efektivitu a produktivitu, ale aj umožniť automatizáciu rutinných úloh.
Ste manažérom vo veľkej spoločnosti a už ste spomenuli golf. Čo robíte vo svojom voľnom čase?
Okrem času s rodinou a priateľmi či na motorke, ktorou som si vyriešil krízu stredného veku, ma asi najviac stále baví golf. Keby nezaberal toľko času, venoval vy som sa mu určite viac, ale to by som zasa nebol doma. Ja som však rád, že mám možnosť byť so svojimi deťmi a ženou. Snažím sa preto obe veci skĺbiť. No viem si predstaviť, že keď mi to zdravie dovolí, na dôchodku sa zoberiem s kamarátmi na golfové ihrisko, dáme si fajn jedlo a strávime spolu jeden perfektný deň.
Snažíte sa nejakým spôsobom udržiavať v kondícii?
Mám vytvorené domáci fitness, kam zaleziem, keď prídem domov. Potrebujem to pre svoje mentálne rozpoloženie. Potom si dám sprchu a je mi zasa dobre. O jedálniček sa stará hlavne moja manželka, lebo sa snažíme jesť zdravo. Niekedy, keď som bez manželky, tak sa cestou z práce zastavím na klobásu s pečivom a som šťastný.
Ako pristupujete k investíciám? Investujete svoje prostriedky alebo ste skôr šetrný tip?
Väčšinu prostriedkov investujem do detí. Nie do bývania alebo áut, ale do vzdelávania, čo považujem za najzmysluplnejšie. Chcem všetkým štyrom deťom dožičiť, aby boli pripravené do života a mohli študovať to, v čom sú dobré. Čo sa týka mňa, nechcem o sebe tvrdiť, že som úplne skromný, no najviac si vážim čas s mojou rodinou.
- Petr Franc
Je manažér s viac ako 20-ročnými skúsenosťami v oblasti ICT. Od roku 2002 pôsobil v spoločnosti Solitea Business Solutions, ktorá sa predtým volala Aquasoft. Dnes je zodpovedný za definovanie a dosahovanie kľúčových strategických cieľov v segmente riešení pre veľkých zákazníkov a verejný sektor. V spoločnosti Seyfor pôsobí ako executive director, enterprise & public, member of the board of directors.
Ďalšie dôležité správy
