Kouč Jan Mühlfeit: Všetci cítia, že preťaženosť technológiami je problém

Český manažér, globálny stratég, kouč a mentor Jan Mühlfeit na vlastnej koži zažil pracovné vyhorenie. Po rokoch pôsobenia na vedúcej pozícii pre jednu z najznámejších firiem na svete mu telo dalo nemilosrdnú stopku. Dnes koučuje top manažérov a olympijských víťazov. Hovorí, v čom lídri napriek snahe o sebarozvoj stále robia chyby a ako nájsť v uponáhľanom svete balans.

V knihe Pozitívny líder máte kapitolu s názvom „Ako sa stať generálnym riaditeľom svojej energie“. S akými problémami vrcholových manažérov sa stretávate najčastejšie?

Náš mozog je pod bezprecedentným tlakom. Tu platí niečo ako Moorov zákon a zjednodušene by sa dalo povedať, že každé dva roky sa zdvojnásobí výpočtová kapacita na svete, máme dvakrát toľko informácií a stresu.

Náš mozog má rád predvídateľnosť. Mozog predvída na základe toho, čo sme už prežili. A keď je prestimulovaný, tak predvídateľnosť je nižšia a nižšia, čo, samozrejme, kladie veľmi vysoké nároky na manažérov.

Sú na to dostatočne pripravení?

Keď som bol vrcholový manažér a mal som na starosti tisícky ľudí, tak, keď som mal dobrý deň, urobil som z desiatich rozhodnutí sedem dobre, dve boli tak hrane a jedno bolo zlé. Treba sa obklopiť ľuďmi, ktorí vám dajú otvorenú spätnú väzbu a skutočne povedia, že to je zlé. No dnes tých situácií, v ktorých sa treba rozhodovať, pribúda veľmi rýchlo a zvyšuje sa tlak.

Na druhej strane, ľudí často pripravujeme na prax modelmi, ktoré sú tristo rokov staré. Začína to edukačným systémom, ale pokračuje tým, ako sa vzdelávajú manažéri.

Psychiater Radkin Honzák zistil, že v rôznych lekárskych knihách sa vôbec nenachádzalo slovo emócia. Pritom nositeľ Nobelovej ceny za behaviorálnu ekonomiku Daniel Kahneman hovoril, že 60 percent rozhodnutí, ktoré robíme sú emočného charakteru.

Na to, aby manažér porozumel ostatným ľuďom a vytváral víťazné tímy, sa najprv musí naučiť porozumieť sám sebe. Je to rovnaké, ako keď nastúpite do lietadla, tak si v prípade nutnosti musíte najprv kyslíkovú masku dať sami sebe. A až potom pomáhate tým ostatným. Stále je veľká priepasť medzi tým, na čo ľudí pripravujeme vo vzdelávacom systéme a medzi realitou.

Aké sú varovné signály, že manažér, podnikateľ by mal spomaliť, zmeniť tempo?

Na jednej strane pracujem s vrcholovými športovcami. Napríklad s Josefom Dostálom, ktorý vyhral na olympiáde zlatú medailu. V športe je to tak, že športovci, keď je treba, skutočne oddychujú. V biznise sa však regenerácia stále ešte často berie ako luxus.

Zažili ste to aj po dlhoročnom pôsobení v Microsofte?