V rebríčku tisíc najviac rastúcich európskych firiem, ktorý zostavil denník Financial Times za rok 2022, sa umiestnila jediná slovenská firma – Gardeon. Je to rodinná firma, ktorú riadia Marek a Martin Cholevovci. V rozhovore hovoria o ťažkých začiatkoch podnikania na Slovensku, faktoroch, ktoré rozhodli o ich úspechu, ako aj o budúcich plánoch firmy.
Ako sa začalo vaše podnikanie?
Martin: Náš prvý biznis bol stánok na americké donuty. Ako študenti sme chodili do Talianska oberať jabĺčka a za ušetrené peniaze sme si kúpili malý stroj, čo vyrába malé donuty. Chodili sme po jarmokoch a predávali ich tam, no keď tam stojíte hodiny a ľudia k vám veľmi nechodia, špekulujete, čo by ste predávali.
Marek: Povedali sme si, že jediná šanca, ako preraziť ako malá firma z dvora, je internet. Brat sa vtedy zaujímal o počítačové technológie a ja som chcel niečo predávať cez internet. Povedali sme si, že keď si dáme záležať a spravíme dobrú stránku, vďaka ktorej ľudia uveria, že sme kvalitná firma, tak si od nás objednajú. Kľúčom k úspechu je, že od začiatku musíte pôsobiť ako veľkí, no pritom ste nikto.
Ako to išlo?
Marek: E-shop je o skladových zásobách a my sme naň nemali peniaze. Nemáte peniaze, nemáte kapitál, nechcete brať úvery. Otec sa bál založiť dom, je to veľké riziko. Počuli sme veľa neúspešných príbehov a nemali sme sa s kým poradiť. Rodina sa z vás smeje a nemáte podporu. Jediný, kto nás podporoval, boli rodičia. Otec zobral na seba zodpovednosť, hoci my sme už končili školy, ale on bol ten zručný. Bez neho by sme biznis nikdy nerozbehli. Začali sme predávať rôzne veci. Náš prvý internetový artikel boli bicykle. Ten biznis mal však limity. Dozvedeli sme sa, že bicykle sa objednávajú pomaly pol roka dopredu. Koľko ich objednáte? Sto, dvesto či päťsto, keď máte v peňaženke pár korún?
Martin: Nášmu biznisu ublížila jedna martinská kuriérska firma, ktorá jedného dňa skrachovala. Peniaze za iks bicyklov sme nikdy nedostali. Prišli sme asi o 50-tisíc slovenských korún, čo bolo vtedy pre nás všetko. Dnes už to na Slovensku ide dobre, len vtedy sa človek bál a obzvlášť tu v Turci. Nemali sme problém do čohokoľvek na svete vbehnúť. Nezaujímalo nás, či to budú donuty alebo bicykle. Hľadali sme však niečo výnimočné, aby sme boli prví. Vždy sme chceli byť trochu iní.
Inšpirácia robiť garáže asi neprišla na Slovensku?
Martin: Chodili sme na výstavy do zahraničia. Keď človek prišiel do Nemecka, padla mu sánka. Keď sme chodili na Agrokomplex, tam sa predávalo čučo a cukrová vata. V Nemecku nič nekúpite, tam maximálne urobíte objednávku.
Marek: Tam sme našli nemeckú firmu, ktorá robí montované garáže. Potom sme začali hľadať na Googli a zistili sme, že sa vyrábajú v Poľsku. Našli sme zdroj a snažili sme sa ho kontaktovať. Prišli sme tam a nikto z nás nerozumel po poľsky. Oni neberú ohľad na to, či viete jazyk. Berú vás ako možný zdroj odbytu a buď sa chytíte, alebo nie. Dali nám príležitosť predávať na Slovensku. Dali nám cenníky a začali sme predávať cez internet.
Išlo to od začiatku dobre?
Martin: Najhoršie bolo, že po každú objednávku sme museli ísť fyzicky štyri hodiny do Poľska, tam to dve hodiny nakladať a s tým ísť naspäť. A potom otec s bratmi to šli na druhý deň montovať. Nemali sme peniaze na to, aby sme objednali kamión garáží. Po troch rokoch to bola Amerika, keď sme tam poslali kamión.
Martin: Peniaze na prvú objednávku sme získali tak, že sme predali stánok na donuty, stroj na výrobu donutov, mixéry a ostatné zariadenie. Rozhodli sme sa ich predať, lebo sme mali zlú skúsenosť, z nitrianskej výstavy nás vyhodili. Prišla hygiena a povedala, že nespĺňame to, to a to, máme zavrieť stánok a ísť preč. Povedali sme si, že toto nie.
Marek: Možno za to môžeme byť vďační. Nezabudnem na tú benzínku za Nitrou. Tam sme plakali, slzy nám tiekli, lebo nemáte prachy, no chcete podnikať. Otec chce pre synov to najlepšie, ale padáte na dno. V podstate stále padáte na dno. Na Slovensku nemáte absolútne žiadnu podnikateľskú podporu. A po druhé, chvalabohu, odmalička sme predávali rôzne veci, čo v nás vypestovalo finančnú gramotnosť. Ale veľa ľudí ju dnes nemá.
Marek: My sme už našťastie boli schopní vypočítať si v hlave, že nech robíte čokoľvek na svete, potrebujete vytvoriť zisk. Nikdy v živote sme neboli v strate. Pre nás to bolo nepredstaviteľné, že budeme v mínuse. Čiže sme nonstop pracovali. Noci, víkendy rozmýšľate a špekulujete, ako to urobiť, ako to vymyslieť, aby ľudia vášmu biznisu začali veriť. Pritom máte obmedzené peniaze na marketing.
Keď ste už mali v hlave myšlienku a poľského dodávateľa, ako to pokračovalo?
Marek: V tom čase sa tam hrnula už aj nejaká východniarska firma, ale neurobila vôbec nič. Oni sa zľakli, lebo ten poľský výrobca bol čisto výrobná firma a fungoval ako fabrika pre nemecký trh. Nemal obchodné oddelenie, obchodných manažérov, ktorí riešia export. Komunikovať s nimi bolo peklo. Ako keby ste prišli do Číny. Nevedeli po anglicky, všetko sme museli komunikovať v poľštine.
Martin: Našťastie sme mali starých rodičoch, ktorí pochádzali z Oravy. Keď sme tam chodili, ako malé deti sme počúvali goralčinu a učili sme sa poľské slovíčka. To nám veľmi pomohlo.
Marek: Ale Poliaci sú veľmi tvrdí obchodníci. No dostali sme ponuku a chytili sme sa jej.
Martin: Čo sa týka tej východniarskej firmy, nikdy nezabudneme na jedného pracovníka, ktorý nám povedal, že každú konkurenciu na Slovensku musíte eliminovať. Inak sa vám nebude dariť.
